CHARAKTERISTIKA NÁBOŽENSTVA POHANSKÝCH SLOVANOV A ZAČIATKY KRESŤANSTVA U SLOVANOV NA STREDNOM DUNAJI

V 4. – 5. storočí, po opustení svojej pravlasti sa usadzujú v karpatskej časti Dunajskej kotliny Slovania. V priebehu 6. – 7. storočia v nových vlnách osídľujú ďalšie územia. Pravlasť Slovanov sa nachádzala medzi Vislou, Dneprom a Karpatami, ani na juhu, ani na severe však nesiahala k moru. Zreteľne to hlásajú rieky, jazerá, vrchy, lesy a osady svojim rýdzim slovanským názvoslovím, ktoré sa nikde tak neporušene zachovalo ako tu.
Čo sa týka náboženského života Slovanov z tohto obdobia historik Prokopius zaznamenal pozoruhodné slová: „Uznávajú, že je jediný Boh, tvorca blesku a Pán všetkého, obetujú mu hovädzí dobytok a všelijaké obetné zvieratá. O osude nevedia nič a vôbec neuznávajú, že by mal nad človekom nejakú moc. Ctia rieky a nymfy a niektoré iné božstvá, všetkým obetujú a pritom veštia“ (Historiai, III, 14).
Slovanské kmene ešte pred príchodom Avarov sa usadili aj v Panónii, kde k nim istotne prenikali kresťanské poznatky od staršieho kresťanského panónskeho obyvateľstva. Zaujímavá je napr. skutočnosť, že panónski Slovania už v dobe predavarskej prestali spaľovať svojich mŕtvych. Počiatočné kruté podrobenie viacerých slovanských kmeňov sa veľmi pomaly pretváralo na voľnejších pomer vzájomného spojenectva.
Slovania počtom i kultúrnou vyspelosťou značne predstihovali nomádskych dobyvateľov, ktorí vyžadovali od podrobených kmeňov nielen poslušnosť. ale aj vojenskú službu v prvých šíkoch a neobyčajne vysoké naturálne poplatky. Slovanské obyvateľstvo, najmä na území Slovenska a Moravy, hľadalo východisko z tejto ťažkej situácie. Na začiatku VII. storočia Avari sa veľmi vyčerpali výbojmi proti Byzantskej ríši a veľká časť ich vojenskej sily bola viazaná na juhozápade. V roku 620 kmene západných Slovanov povstali k otvorenému odboju proti Avarom a čoskoro sa im dostalo podpory, ktorá priniesla víťazstvo.
Podľa údajov Fredegara vybral sa v štyridsiatom roku panovania Chlotara II., t.j. okolo roku 623 franský kupec Samo aj so svojou družinou k Slovanom, čiže Vinidom, aby tam kupčil. V pohnutých časoch ustavičných politických premien bol to bežný zjav, že obchodný život sprostredkovali karavány kupcov, sprevádzané z bezpečnostných dôvodov silnou ozbrojenou družinou. Keď Samo prišiel k Slovanom, našiel ich už v zbrani a bez rozpakov sa zapojil so svojou ozbrojenou družinou do bojov proti Avarom. Samo sa vyznamenal v boji pozoruhodnou odvahou i vojenskou schopnosťou. Pod jeho vedením sa Slovania vymanili spod avarského jarma a Sama si zvolili za kráľa.
Západní Slovania pod vedením Sama v niekoľkých bitkách zvíťazili nad Avarmi a ubránili si svoju nezávislosť. Utvorili prvý slovanský politický útvar, ktorý sa v prameňoch spomína ako Samova ríša. Samo nesporne patrí k významným osobnostiam našich dejín. Hoci pochádzal z Franskej ríše, v ktorej sa kresťanstvo šírilo v katolíckej forme už od roku 496, nebol kresťanom. P. Ratkoš usudzuje, vzhľadom na meno, že patril azda k židovskému kupeckému elementu. Samo mal 12 žien a jeho rodinu tvorilo dvadsaťdva synov a pätnásť dcér.

Do styku s kresťanstvom sa Slovania postupom času dostávajú vďaka kresťanským misionárom.
Na christianizácii našich slovanských predkov postupne participovali viaceré misie v nasledujúcom poradí:
– grécka (nezanechala u nás výraznejšie jazykové stopy, neskôr bola prekrytá neskoršou misiou solúnských bratov a byzantskými vplyvmi za Arpádovcov), – talianska (už od čias, keď západní Slovania sa začali usadzovať v terajších sídlach), – bavorská (od polovice 8. storočia), resp. niekoľko desaťročí pred ňou aj misia írskoškótska, ktorej predstaviteľom bol salzburský arcibiskup Virgil.
Už okolo roku 629, teda v čase existencie Samovej ríše, podnikol misijnú cestu k Slovanom žijúcim nad Dunajom biskup Amand z Maastrichtu, avšak jeho účinkovanie nedosiahlo pozoruhodnejšie výsledky. V legende o sv. Amandovi čítame:
„Napokon sa sv. Amand dozvedel, že Slovania majú byť zaujatí prílišnými bludmi a utláčaní osídlami diabla. Dúfajúc, že tam bude môcť získať palmu mučeníctva, prebrodil Dunaj, obchádzajúc oné kraje, kázal slobodne ľudu evanjelium. Avšak len niektorí z nich sa znovuzrodili v Kristu: vidiac, že plod jeho práce nedostatočne vzrastá a mučeníctvo, ktoré vždy vyhľadával, dosiaľ neobdŕžal, odobral sa opäť k vlastným ovečkám“. (Spracoval: Mons. Peter Šturák)

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page