POČIATKY MUKAČEVSKÉHO BISKUPSTVA DO UŽHORODSKEJ ÚNIE

Podľa jednoznačných údajov zachovaných prameňov zo 14. a 15. storočia, vznikla prevažná väčšina ruténskych dedín na východnom Slovensku v období pastierskej, tzv. valašskej kolonizácie. Rusíni však boli aj medzi členmi vojenských strážnych hliadok a vykonávali strážne služby. Niektorí z týchto vojakov si čoskoro kúpili za vojenské služby kráľovi poľnohospodárske majetky. Už pramene zo 14. storočia spomínajú na Slovensku nielen Ruténov – pastierov, ale aj Ruténov -roľníkov.
Slovenský historik Ondrej R. Halaga, hodnotí prenikanie valašskej kolonizácie a formovanie organizačných štruktúr východnej cirkvi v karpatskom oblúku takto:
„Len čo pokročila valašská kolonizácia v Marmaroši a Beregu, dostala aj pravoslávna viera svoje ohnisko v hrušovskom kláštore sv. Michala. Kláštor bol ako sauropig podriadený patriarchovi Carihradu na žiadosť valašských vojvodov v Marmaroši, Draga a Balka.Jurisdikcia hrušovského exarchu siahala až po Abov. I keď valašská kolonizácia tu nenašla prekvitajúcu grécku vieru, našla viac než len reminiscencie na „starú viru“, jej modlitby a zvyklosti. Dovtedy sa cyrilometodská viera v Uhorsku stále strácala, tak že do konca 13. storočia sa z nej zachovali iba rudimentá. Odkedy sa dostala pod ochranu valašského práva, nastala jej reštaurácia. Kým však, ako sme videli, prv bola často spravovaná spoločne s rítom latinským a v jeho tieni, od prí-chodu valachov dostáva sa s obradom latinským skôr do protikladu, aj keď mu, ako náboženstvu chudobných, nebývala venovaná veľká pozornosť“.
Podľa historika Joannika Baziloviča veľký význam pre Uhorsko a jeho východných kresťanov malo litovsko-podolské knieža Teodor Koriatovič. Roku 1393 bol pravdepodobne prinútený opustiť svoje kniežatstvo v Podolí a nájsť si nový domov v Uhorsku. Žigmund, kráľ Uhorska ho veľmi ochotne prijal a daroval mu Mukačevské panstvo.
Novousadlíci, ktorí prišli s ním sa usadili postupne v Berehovskej, Ugošskej a Marmarošskej župe. Založili asi 300 osád. Teodor Koriatovič bránil Rusínov pred uhorskou šľachtou. Pomohol postaviť grécko-slovanský kláštor na Černečej hore pri Mukačeve, ktorý sa stal duchovným centrom severovýchodného Uhorska. Jeho činnosť sa priaznivo prejavila aj v Šarišskej, Zemplínskej a Užskej župe. Na Zemplíne dal raziť drobné strieborné mince s cyrilským písmom. Pri kaplnke v Krásnom Brode dal vystaviť drevenú cerkov-chrám a kláštor.
Zachovala sa stará ľudová tradícia, že počiatky mukačevskej eparchie siahajú do čias pred tatárskym vpádom. Tatársky vpád veľmi narušil rozvoj náboženského života v Zakarpatsku. Tatári vyplienili grécke kostoly a kláštory. Trvalo niekoľko desaťročí, kým sa život dostal do normálnych koľají.
Čo sa týka mukačevského kláštora jeho počiatky siahajú pravdepodobne do čias vlády Ondreja I., ktorý si vzal za manželku Anastáziu, dcéru kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho (1018-1054). S ruskou kňažnou prišli do Uhorska východní mnísi. Časť týchto mníchov sa usídlila na Černečej hore pri Mukačeve. Tak sa kláštor stáva náboženským a kultúrnym centrom kraja. Zachovala sa veľmi dôležitá vedomosť, ktorá poukazuje na listinu zo dňa 14.1.1660, v ktorej sa uvádza, že pri Mukačeve pred niekoľko sto rokmi (ante aliquot centenos anos) vznikol kláštor baziliánov a v Mukačeve sídlili biskupi východného obradu. Prví mukačevskí biskupi prichádzali do Mukačeva obyčajne z Haliče ako konsekrovaní biskupi. Mnísi ich najprv prijali ako igumenov a potom ich uznali za biskupov.
Od roku 1491 máme historicky overiteľné správy o tom, že v kláštore pri Mukačeve sídlil biskup, ktorý bol jeho predstaveným a súčasne vykonával duchovnú správu. Prvým mukačevským biskupom bol Ján.
Podobne píše aj prof. Michal Lacko: „Kráľ Vladislav II. nariadil všetkým rusnackým kňazom, aby vo všetkom boli podriadení a poslúchali svojho biskupa Jána, sídliaceho v mukačevskom monastieri sv. Nikolaja.
Postupne právomoc mukačevského biskupa rástla, o čom svedčí aj dokument kráľa Ferdinanda I. z roku 1551, ktorým poveril mukačevského biskupa Bazila spravovať aj územie Maramureša. V roku 1556 bol aj hrušovský kláštor, predtým samostatný, podriadený mukačevskému biskupovi.
Ani dodnes nie je celkom jasné, pod čiou jurisdikciou sa nachádzali mukačevskí biskupi. V 16. a 17. storočí prijímali biskupskú vysviacku zvyčajne z rúk kyjevských. alebo moldavských metropolitov. Čo sa týka etnického zloženia veriacich, napriek konvenčnému názvu, Rusíni, či Rusnáci, už na začiatku 17. storočia mukačevský biskup Sergius píše, že vo svojom biskupstve má mníchov a kňazov, Rusínov, Rumunov, Slovákov a Srbov, čím dosvedčuje plurietnicitu príslušníkov východného obradu. Čo sa týka mukačevského kláštora, jeho počiatky siahajú pravdepodobne do čias vlády Ondreja I., ktorý si vzal za manželku Anastáziu, dcéru kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho (1018-1054). S ruskou kňažnou prišli do Uhorska východní mnísi. Časť týchto mníchov sa usídlila na Černečej hore pri Mukačeve. Tak sa kláštor stáva náboženským a kultúrnym centrom kraja. Zachovala sa veľmi dôležitá vedomosť, ktorá poukazuje na listinu zo dňa 14.1.1660, v ktorej sa uvádza, že pri Mukačeve pred niekoľko sto rokmi (ante aliquot centenos anos) vznikol kláštor baziliánov a v Mukačeve sídlili biskupi východného obradu. Prví mukačevskí biskupi prichádzali do Mukačeva obyčajne z Haliče ako konsekrovaní biskupi. Mnísi ich najprv prijali ako igumenov a potom ich uznali za biskupov.
Od roku 1491 máme historicky overiteľné správy o tom, že v kláštore pri Mukačeve sídlil biskup,ktorý bol jeho predstaveným a súčasne vykonával duchovnú správu. Prvým mukačevským biskupom bol Ján.
Podobne píše aj prof. Michal Lacko: „Kráľ Vladislav II. nariadil všetkým rusnackým kňazom, aby vo všetkom boli podriadení a poslúchali svojho biskupa Jána, sídliaceho v mukačevskom monastieri sv. Nikolaja.
Postupne právomoc mukačevského biskupa rástla, o čom svedčí aj dokument kráľa Ferdinanda I. z roku 1551, ktorým poveril mukačevského biskupa Bazila spravovať aj územie Maramureša. V roku 1556 bol aj hrušovský kláštor, predtým samostatný, podriadený mukačevskému biskupovi.
Ani dodnes nie skutočne je celkom jasné, pod čiou jurisdikciou sa nachádzali mukačevskí biskupi. V 16. a 17. storočí prijímali biskupskú vysviacku zvyčajne z rúk kyjevských. alebo moldavských metropolitov. Čo sa týka etnického zloženia veriacich, napriek konvenčnému názvu, Rusíni, či Rusnáci, už na začiatku 17. storočia mukačevský biskup Sergius píše, že vo svojom biskupstve má mníchov a kňazov, Rusínov, Rumunov, Slovákov a Srbov, čím dosvedčuje plurietnicitu príslušníkov východného obradu. (Spracoval: Mons. Peter Šturák)

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page