KOŠICKÝ VIKARIÁT – PREDCHODCA PREŠOVSKEJ EPARCHIE

Zriadeniu biskupstva v Prešove predchádzalo cirkevno-právne ustanovenie mukačevskej eparchie byzantského obradu vo vtedajšom Uhorsku. Otvorila sa tak ďalšia etapa administratívnej správy gréckokatolíckej cirkvi. K zmenám v katolíckych diecézach došlo z iniciatívy Márie Terézie. Pápež Klement XIV. bulou zo dňa 19. septembra 1771 potvrdil autonómne postavenie pôvodného vikára Andreja Bačinského a povýšil ho do funkcie biskupa. Rezidenciálnym mestom eparchie sa stalo starodávne Mukačevo.

Táto eparchia bola veľmi rozsiahla. V roku 1816, v čase tvoriacej sa prešovskej eparchie mala mukačevská eparchia 14 archidiakonátov, 61 dekanátov a 729 farností. Rozprestierala sa na území 13 žúp a mala 560 472 veriacich. Toto všetko jeden biskup nemohol zvládnuť. Ako bolo zvykom, biskupi vo veľkých eparchiach, sa snažili pomôcť tým, že vo vzdialených oblastiach ustanovili vikariáty. Takto boli aj v mukačevskej eparchii ustanovené 3 vikariáty: v Marmaroši, v Satmári a v Košiciach. Posledne menovaný sa stal základom Prešovského biskupstva. Na čele košického vikariátu mal stať biskupský vikár a na pomoc mal mať vlastné /konzistórium/, pozostávajúce z tajomníka, notára a dvoch prisediacich /asesorov/. Biskupský vikár mal byť zvolený spomedzi kanonikov mukačevskej kapituly a mal byť potvrdený cisárom. Keďže nebol samostatným biskupom, jeho právomoc bola taká, akú mu zveril mukačevský biskup.

Územie košického vikariátu sa rozprestieralo na území žúp: Gemer, Bodrog, Spiš, Abauj, Turňa, Šariš a severná časť Zemplína. Čo sa týka gréckokatolíkov na Horehroní a Gemeri (Šumiac, Telgárt a Vernár), títo boli pôvodne pod právomocou ostrihomského arcibiskupa a od roku 1776 pod právomocou rožňavského biskupa. Po kanonickom zriadení mukačevskej eparchie Svätá Stolica v Ríme pripojila Šumiac za Andreja Bačinského rozhodnutím zo 4. januára 1780  k jeho eprachii.

Podobne čo sa týka gréckokatolíkov na Spiši kanonická vizitácia Spišskej Kapituly z roku 1700 hovorí, že pre tamojších gréckokatolíkov bol zriadený osobitný dekanát, do ktorého patrili farnosti: Poráč, Závadka, Helcmanovce, Slovinky, Olšavica, Nižné Repaše, Torysky, Hodermark, Lipník, Folkmar a Osturňa.

Za rezidenciu mu bol určený bývalý dominikánsky kláštor v Košiciach. Kým sa opraví a zariadi, vikár mal bývať v troch izbách bývalého františkánskeho kláštora v Košiciach.

Prvým vikárom košického vikariátu bol menovaný Ján Pázstély. Jeho prvé meno bolo Ján Kováč /viď nomináciu zo dňa 27.7.1787/. Mestská rada v Košiciach nebola priaznivo naklonená tejto situácii. Zároveň jágerský biskup v priestoroch františkánskeho kláštora zriadil malý seminár a tak nastali problémy s umiestnením rezidencie nového vikariátu.

Ján Pázstély, ktorý býval v Užhorode a mal o vikariát malý záujem, vidiac problémy s umiestnením rezidencie 27. júna 1788 sa vikariátu vzdal. Na jeho miesto bol menovaný dňa 13. januára 1790 kanonik Michal Bradáč (1808-1814).

Narodil sa 3. septembra 1749 v Kamienke na Spiši. Bol mladším bratom biskupa Jána Bradáča. Bohoslovecké štúdia ukončil vo Viedni. V roku 1777 biskup Bačinský ho menoval farárom v katedrálnom chráme v Užhorode a zároveň kanonikom. V roku 1790 sa stáva košickým vikárom a roku 1808 bol menovaný titulárnym biskupom dorylským a pomocným biskupom Andreja Bačinského. Zomrel 20. decembra 1815 v 66. roku svojho života.

Menovaním za vikára bol hneď postavený pred riešenie náročných úloh. Vidiac, že v Košiciach niečo sotva dosiahne, obrátil sa do Prešova, kde na hlavnej ulici sa nachádzal bývalý kostol a kláštor minoritov. Aj tu keď sa mestské úrady dozvedeli o čo ide, predkladali všelijaké zámienky, že tieto budovy potrebujú. Vraj tam chcú preniesť gymnázium piaristov zo Sabinova, že vojsko potrebuje tam urobiť sklad na zbrane atď. Úsilím vikára Michala Bradáča sa podarilo dosiahnuť rozhodnutie cisára Leopolda / z 20.10.1792 č. 23484/, ktorým bol kláštor minoritov daný k dispozícii košickému vikariátu. Z rozhodnutia cisárskej kancelárie zo dňa 20. decembra 1792 bol vikariát prenesený do Prešova. Aj naďalej sa tu na vyskytovali problémy, ale vďaka usilovnosti Michala Bradáča, ktorý sa medzitým v roku 1802 stal poslancom uhorského parlamentu za Mukačevskú kapitulu, podarilo sa mu dosiahnuť definitívne potvrdenie tejto záležitosti. Cisár dekrétom zo dňa 8. marca 1806 ustanovuje definitívne Košický vikariát so sídlom v Prešove.

Minoritský kostol mal byť podľa spomínaného dekrétu prispôsobený východnému obradu a kláštor pre rezidenciu. Bolo nariadené vyhotoviť rozpočet a plány na opravu. Výdavky vo výške 38 907 zlatých a 34 grajciarov schválila miestodržiteľská rada. Už od roku 1807 povolil panovník zriadiť vikariátne konzistórium a určil sumu 1430 zlatých ako ročný základ na vikariátny chrám a kanceláriu.

Medzitým biskup Andrej Bačinský ostarel a chorľavel, preto si žiadal pomocného biskupa. Ním sa stáva vikár novozriadeného košického vikariátu Michal Bradáč. Po biskupskej vysviacke /8. januára 1809/ sa vracia do Prešova, aby pokračoval v oprave chrámu a rezidencie. Náhle však zomiera v Mukačeve biskup Andrej Bačinský. Po jeho smrti spravuje ešte jednotné mukačevské biskupstvo najprv Ján Kutka (1809-1812), ktorého vybrala mukačevská kapitula za vikára.

Po ňom sa stáva vikárom v Mukačeve Michal Bradáč (1812-1815), ktorý preto opúšťa Prešov a na jeho miesto je menovaný za vikára do Prešova Gregor Tarkovič, ktorý sa stáva po smrti Bradáča v roku 1815 kapitulným vikárom Mukačevskej eparchie a na jeho miesto bol menovaný kanonik Ján Olšavský (1815-1821), ktorý bol posledným vikárom v Prešove. Úradu sa ujal 8. novembra 1816 a ostáva v ňom až do 6. augusta 1820, keď bola inštalovaná kapitula kanonikov prešovského biskupstva.(Spracoval: Mons. Peter Šturák)

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page