VZNIK PREŠOVSKÉHO BISKUPSTVA

Pri pohľade na problematiku ustanovenia prešovského biskupstva sú predkladané dve mienky ohľadom iniciatívy jeho založenia. Historik Michal Lacko, SJ, v článku uverejnenom v gréckokatolíckom časopise Mária č. 22 v Kanade píše, že jednu zastával Alexander Duchnovič, ktorý iniciatívu pripisoval mukačevskej kapitule, ktorá k tomu dospela na svojej spoločnej porade. Naproti tomu autori Július Kubini a Atanáz Pekar boli inej mienky, že vec vyšla od uhorského prímasa, z maďarských kruhov. Mukačevský kapitúlny vikár Ján Kutka predložil návrh, aby v Uhorsku bola zriadená gréckokatolícka metropolia s tromi eparchiami:

  1. Mukačevo
  2. Prešov
  3. Marmaroš.

Na čele by stal arcibiskup-metropolita, a to by uchovalo jednotu aj pri rozdelení mukačevskej eparchie. Vikár Ján Kutka zomrel a návrh neprešiel.

Ťažkosti pri zriaďovaní košického vikariátu chceli využiť vo svoj prospech križevackí a veľkovaradínski gréckokatolícki biskupi. Počet gréckokatolíkov v týchto eparchiach bol malý a preto chceli, aby niektoré farnosti mukačevskej eparchie, ktorá bola práve pre svoju rozsiahlosť delená na vikariáty, boli začlenené do ich eparchií.

Samotná prešovská eparchia bola organizovaná pod patronátom cisára Františka I. Odvolávajúc sa na „patronátne právo“ dňa 3. novembra 1815 bez vedomia Ríma utvoril túto eparchiu v hraniciach predošlého košického vikariátu. Táto v sebe zahrňovala 194 farností a 148 987 veriacich.

V tejto záležitosti cisár dňa 1. marca 1816 napísal list do Ríma informujúc Apoštolský stolec, že sa rozhodol rozdeliť mukačevské biskupstvo a zriadiť nové v Prešove. Predložil tiež dekréty o zabezpečení biskupstva a žiadosť o menovanie kandidáta Gregora Tarkoviča za biskupa. Samotná donačná listina cisára Františka I. pre Gregora Tarkoviča nesie dátum 11. júl 1817

Rozhodol sa, že v novom biskupstve budú mať kapitulu pozostávajúcu z 5 kanonikov, ktorí mali dostávať plat z majetku v Červenom Kláštore. Teda podľa cirkevného práva bolo všetko pripravené k tomu, aby v tejto záležitosti mohla definitívne rozhodnúť Svätá Stolica. Samotné erigovanie prešovského biskupstva sa časovo pretiahlo. Pri kanonickom procese sa vyjavilo, že cisárovná Mária Terézia v roku 1775 sama, bez vedomia Ríma preniesla sídlo mukačevskej eparchie do Užhorodu. Pápež Pius VII. preto usporiadal záležitosť prenesenia sídla mukačevskej eparchie do Užhorodu, bullou „Romanos decet“. Zároveň však nariadil, aby zostal pôvodný názov Mukačevská eparchia. Ďalším dôvodom omeškania bola aj situácia na nunciatúre vo Viedni, nakoľko bolo potrebné čakať na príchod nového nuncia P. Leardi, ktorý prichádza do Viedne  v lete roku 1817. Po oboznámení sa so situáciou a dokumentami doporučil založenie prešovskej eparchie. Následne 1. marca 1818 bola pripravená zakladacia bula. Svätý Otec nariaďuje túto bulu odovzdať Posvätnej kongregácii Propagandy, ktorej v tom čase patrila kompetencia záležitostí východných cirkví. Po splnení všetkých náležitostí pápež Pius VII. bullou Relata semper zo dňa 22. septembra 1818 prehlasuje kanonické zriadenie prešovskej eparchie.

Bula obsahuje konkrétne smernice:

  1. Pápež vyhlasuje Prešov za biskupské mesto.
  2. Chrám sv. Jána Krstiteľa v tomto meste vyhlasuje za katedrálu.
  3. Ustanovuje kapitulu z piatich kanonikov.
  4. Biskupská rezidencia bude v budove pripojenej ku katedrále.
  5. Územie biskupstva sa rozprestiera na šiestich úplných župách – Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostáva i naďalej v mukačevskej eparchii. Na celom území bolo 193 parochií a žilo tam 149 987 veriacich gréckokatolíkov.
  6. Biskup bude mať plat 6000 zlatých a úmerne tomu sú spomenuté aj platy kanonikov. O to sa mal postarať cisár František I.
  7. Prešovský biskup má plné právo nad všetkými gréckokatolíkmi, nemá sa miešať do záležitostí rímskokatolíkov a ich biskupov.
  8. Biskupstvo bude patriť ako sufragánne pod Ostrihom, ostrihomský arcibiskup bude mať právo metropolitu.

Administratívny proces ustanovenia prešovského biskupstva bol dlhý a náročný. Už od roku 1817 Gregor Tarkovič prebýval vo Viedni, aby všetky náležitosti spojené s erigovaním a riadnym zabezpečením biskupstva dotiahol do konca. Tak ešte napr. 6.októbra 1818 pápež Pius VII. vydáva konkordát na úpravu pomeru gréckokatolíckej eparchie k Rímu . Ďalej ten istý pápež vydáva aj menovací dekrét gréckokatolíckemu biskupoviGregorovi Tarkovičovi.

Biskup Tarkovič čaká na potvrdenie buly, ktorá prichádza s dátumom 16. jún 1819 do Viedne až 12. novembra 1819. Pritom si uvedomuje zložitosť úloh a situácie, ktorú mal riešiť. Dobre poznal problémy a pomery v Prešove a vedel v akom stave je napr. chrám, že tam niet v podstate biskupskej rezidencie atď. Finančná čiastka z výmerov a majetku Červeného Kláštora by nestačila na krytie nákladov. Žiadal, aby majetok Červeného Kláštora bol vymenený za majetok vo Vyšnej Myšli a majetok v Brestove. Dôvodom toho bolo, že z predpokladaného dôchodku 11 692 zlatých bol skutočný príjem iba 4 000 zlatých. Z tejto sumy nemohol by udržiavať biskupskú rezidenciu, dávať zabezpečenie kanonikom a udržiavať katedrálu. Ale kráľovská komora jeho návrh neprijala, iba k biskupstvu pridala ešte dva menšie majetky vo Vranove a Krajnom. Celkový dôchodok biskup mal rozdeliť na 13 častí: z ktorých 6 bolo pre biskupa, 5 pre kanonikov a 2 pre údržbu katedrály. Ďalej mal dostať 4 000 zlatých na oltárne rúcha a 3 000 zlatých na bohoslužobné náčinie. Kým sa všetko zabezpečilo aj po finančnej stránke, včítane prípravy stavebno-rekonštrukčných plánov, biskup Tarkovič žil vo Viedni v najskromnejších podmienkach celkove 3 roky na vlastné náklady a 17. novembra 1820 sa vracia vyčerpaný a chorý do Prešova.

Biskupské svätenia prijal 17. júna 1821 v kláštore Zoslania svätého Ducha v Krásnom Brode. Vysvätil ho mukačevský biskup Alexej Pócsy v nedeľu Všetkých svätých. Následne po biskupskej vysviacke prichádza do Prešova, kde sa uskutočnila slávnostná inštalácia nového biskupa a Tarkovič prebral úradne vedenie prešovskej eparchie. Pred ním stojí celý rad náročných úloh: zostaviť biskupskú administratívu, komisie pre rôzne duchovné a organizačné, právne činnosti, vybudovať /opraviť/ primerané sakrálne a úžitkové objekty, kňazský seminár s erudovaným pedagogickým zborom. S eparchiou bola založená aj 5-členná kapitula. Prvými členmi boli: Joanes Habina (1820-1823), Michael Kanyuk (1820-1823), Joannes Mehay (1820-1835), Bazilius Hodobay (1820-1840), Andreas Chyra (1820-1840).

Podľa buly prešovské biskupstvo patrilo pod právomoc ostrihomského prímasa. Právo nominácie priznáva Apoštolský stolec cisárovi /“apoštolský kráľ“/, ale biskup nominant musel dostať potvrdenie z Ríma. Prešovský biskup mal tiež každoročne skladať vyznanie viery pred dvoma zo svojich kanonikov. Oni mali podpísať kópiu vierovyznania a zaslať ju Apoštolskému nunciovi do Viedne. Biskup Tarkovič bol vyčerpaný ťažkou prácou a znechutený mnohými problémami spojenými so zabezpečením biskupstva sa uťahuje z verejného života do ústrania. Alexander Duchnovič o ňom podáva svedectvo: „Nebol človekom praktickým, ale teoretickým, túžiacim po stále väčšom poznaní. Nebol človekom spoločenským, ale radšej vyhľadával samotu a oddával sa štúdiu bohosloveckých kníh. Kedykoľvek ho niekto stretol, vždy mal v rukách nejakú knihu. Bol dobrého a nežného srdca“. Jeho vplyvom Ján Kováč – priateľ z pobytu v Budapešti, daroval prešovskému biskupstvu celú svoju obsiahlu bibliotéku /1 200 kníh/.

Dňa 18. novembra 1821 zvolal do Prešova prvú eparchiálnu synodu. Veľmi dobre poznal liturgické predpisy a nimi sa riadil. Počas svojej biskupskej služby dosiahol zriadenie nasledujúcich základín: 1. na výchovu seminaristov, 2. pre chorých kňazov, 3. pre vdovy a siroty, 4. na pomoc kňazom. Zomrel 16. januára 1841. Pochovaný je v krypte prešovskej katedrály. (Spracoval: Mons. Peter Šturák)

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page