NÁBOŽENSKO-SPOLOČENSKÁ SITUÁCIA PO VZNIKU I. ČSR

Po skončení 1. svetovej vojny, po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniká 28. októbra 1918 samostatná Československá republika. V roku 1919 sa k nej pripojila ako samostatný celok Podkarpatská Rus. Národnostná pestrosť od počiatku vyžadovala veľmi obozretné štátne vedenie. Katolícke náboženstvo mohlo byť šťastným spojivom, lebo patrilo k nemu 85% obyvateľstva republiky. Svätá Stolica prvá uznala novú Československú republiku a poslala tam svojho nuncia Micaru.

Situácia v Čechách bola iná ako na Slovensku. U západných susedov už pred l. svetovou vojnou veľká časť národa zvlažnela vo viere a presiakla materializmom. Dôkazom toho bolo strhnutie mariánskej sochy na Staromestskom námestí 3. novembra 1918. Štátne vedenie bolo tiež naladené proticirkevne a protikatolícky. Prvý prezident republiky Tomáš Garyk Masaryk vyhlásil: „Řím musí byt souzen a odsouzen“. Významnou osobnosťou na poli cirkevnom bol arcibiskup František Kordáč. Slovenský národ so svojim duchovenstvom hoci v Uhorsku prešiel obdobím liberalizmu, pri prevrate nezakolísal vo viere a vo vernosti ku katolíckej cirkvi. Na Slovensku vzniká na ochranu cirkevných a národných práv Slovenská Ľudová strana pod vedením Andreja Hlinku. Pre usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku malo veľký význam obsadenie biskupských stolcov ľuďmi, ktorým štátny režim z národného stanoviska nemohol nič vyčítať.

Roku 1920 Svätá Stolica vymenovala prvých slovenských biskupov: Mariána Blahu pre Banskú Bystricu, Dr. Karola Kmeťku pre Nitru a Jána Vojtaššáka pre Spiš. Slovenská časť ostrihomského arcibiskupstva dostala apoštolského administrátora Dr. Pavla Jantauscha. Apoštolským administrátorom v uprázdnenom rožňavskom biskupstve sa stal biskup Jozef Čársky, ktorý potom prešiel za administrátora do Košíc.

Aj v ďalšom období pokračovala proticirkevná politika štátu. V roku 1925 vláda vydala takzvaný Malý školský zákon, ktorý veľmi poškodzoval katolícku cirkev v oblasti školstva. V dôsledku týchto krokov vlády a ďalej po úradnej oslave Jána Husa, Svätá Stolica prerušila diplomatické styky s republikou. K obratu dochádza v roku 1928, kedy bola uzavretá dohoda „Modus vivendi“ medzi Československom a Vatikánom, ktorá obsahovala okrem ohraničenia diecéz aj iné dôležité body.

Tieto nábožensko-spoločenské pomery ovplyvnili vo veľkej miere aj cirkevný vývoj gréckokatolíkov na území novovytvorenej Československej republiky. Po jej vzniku ostala väčšina farnosti na Zemplíne pod správou mukačevskej eparchie. Nová štátna hranica Československa ďalej spôsobuje, že 21 farností pripadlo Maďarsku a spolu s dvoma farnosťami mukačevského biskupstva vytvorili v roku 1932 samostatný apoštolský exarchát so sídlom v Miškolci a jeho vedením poverila biskupa Antona Pappa, ktorý sa pre svoje maďarské zmýšľanie musel zrieknuť mukačevského biskupstva a odísť do Maďarska. Na novom Slovensku sa okrem farností prešovského biskupstva nachádzalo tiež 76 farností mukačevského a 4 farností hajdudorožského biskupstva. Všetky spravoval mukačevský biskup so sídlom v Užhorode. Za nových pomerov prešovské biskupstvo spravoval spočiatku kanonik Mikuláš Russnák (1918-1922) ako generálny vikár. Narodil sa 30. apríla 1878 v Sopkovciach, v zemplínskej župe v kňazskej rodine.

Po ukončení stredoškolských štúdií ho biskup Vályi poslal do centrálneho seminára v Budapešti. Kňazskú vysviacku prijal 26. augusta 1900 a 30. apríla 1901 bol promovaný na doktora teológie. Od 1. októbra 1918 do 27. októbra 1922 bol generálnym vikárom prešovskej eparchie. V roku 1928 bol menovaný za pápežského preláta /Summi Pontificis praelatus domesticus/. Bol známy svojimi teologickými spismi. Vzhľadom na vynikajúce schopností ako profesora a za jeho vedeckú literárnu činnosť Collegium Facultatis Theologicae Regiae Scientiarum Universitatis Budapostinensis prijalo Dr. Russnáka za svojho člena. Taktiež bol profesorom v Bratislava na bohosloveckej fakulte. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi bol internovaný, žil utiahnuto v kňazských domovoch. Zomrel v Bratislave v roku 1954 a je pochovaný na Martinskom cintoríne.

Po ňom sa ujíma vedenia eparchie križevacký biskup Dr. Dionýz Njarady, ktorému Svätá Stolica v roku 1922 zverila správu prešovského biskupstva. Narodil sa 10. októbra 1874 v Ruskom Keresture, /v Bačke/ v dnešnej Juhoslávii. Gymnaziálne štúdia, ako aj teológiu absolvoval v Záhrebe. Tam získal aj doktorát teológie. Vysvätený za kňaza bol 1.januára 1899. Po vysviacke sa stáva prefektom a neskôr rektorom seminára v Záhrebe. Dňa 3. júna 1914 bol Rímom menovaný najskôr za apoštolského administrátora križevackej eparchie. Za biskupa ho vysvätil arcibiskup Lazar Mladenov 9. januára 1915 v Ríme. V roku 1920 sa stáva sídelným biskupom. Prešovskú eparchiu spravoval v rokoch 1922-1927. Jeho usilovná práca, podpora misií vo veľkej miere zabránila šíreniu náboženských nepokojov, ktoré súviseli s prenikaním pravoslávia na územie prešovskej eparchie. Jeho materinská reč bola zemplínčina, a preto sa mohol s našimi gréckokatolíkmi bez ťažkosti dorozumieť. V roku 1927 sa vracia do Juhoslávie, kde pokračuje v spravovaní križevackej eparchie. V rokoch 1938-9 bol menovaný Rímom za apoštolského vizitátora na Podkarpatskej Rusi. Zomrel 14. apríla 1940 počas vizitácie v Mrzlom Poli v Juhoslávii. (Spracoval: Mons. Peter Šturák)

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page