SPOLOČENSKO-NÁBOŽENSKÁ SITUÁCIA V ČESKOSLOVENSKU V ROKOCH 1945-50

Po druhej svetovej vojne sa tvár Európy značne zmenila. V západnej Európe sa začala rozvíjať demokracia a pomerne rýchlo sa odstraňovali následky vojny. Čoskoro sa podarilo obnoviť zničený priemysel a zorganizovať hospodárstvo tak, aby sa mohol vyvíjať spokojný život občanov. Krajiny východnej Európy sa však dostali pod vplyv Sovietskeho zväzu. Postupne sa v nich zmocnila vlády komunistická strana pod vplyvom, ktorej sa tieto krajiny násilne izolovali od ostatnej Európy. Ich ďalší vývoj bol podmienený absolútnou orientáciou na Sovietsky zväz.

O osude Československej republiky po roku 1945 a jej svetonázorovej a politicko-ekonomickej orientácii bolo tak rozhodnuté. Povojnové Československo sa obnovilo na nových základoch. Jeho prvá vláda vyhlásila vo svojom programe 25. apríla 1945 rozsiahle a hlboké reformy v politickej, sociálnej, ekonomickej a kultúrnej oblasti. Väčšinu z nich v priebehu pol roka zrealizovala a vytvorila nový spoločenský systém nazývaný ľudovo-demokratický. Katolícka Cirkev sa ocitla v nových podmienkach. Vláda na jednej strane proklamovala náboženskú slobodu, na druhej strane sa mnohé reformy vládou uskutočňované nepriaznivo dotýkali cirkvi. Predovšetkým išlo o slobodu cirkvi a majetok. Politická situácia cirkvi sa zmenila. Vplyvom zmeny stranícko-politickej štruktúry a odlišným už spomínaným vývojom českého a slovenského katolicizmu sa naviac zúžili možnosti Cirkvi chrániť vlastné záujmy.

Čo sa týka náboženskej situácie tá bola iná v Čechách a iná na Slovensku.

Odpad od cirkvi u českých katolíkov bol zosilnený stratou kresťanskej nábožnosti. Preto už i počas I. republiky podiel inteligencie bez vyznania bol zvlášť v Čechách vysoký. Aj v národnom povedomí českého národa je citeľný protikatolícky tón. Situáciu v Čechách podstatne zmenilo aj vysťahovanie katolíckych sudetských Nemcov v rokoch 1945-47.

Na vykreslenie danej situácie môžeme porovnať štatistické údaje, ktoré nám jasne poukazujú na určitý rozdiel, čo sa týka príslušnosti k náboženstvu jednak v českých krajinách a na Slovensku, a „posun“ v tejto oblasti od vzniku ČSR do roku 1950.

V roku 1921 v Československu /ďalej ČSR/ žilo 13,5 milióna obyvateľov, z toho len 724 tis. bolo bez vyznania, v Čechách 5,32 %, na Slovensku len 0,23 %. V roku 1931 bolo 14,7 mil. obyvateľov, z toho bez vyznania 854 tis., t.j. v Čechách 5,8 %, na Slovensku 0,51 %. Po roku 1945 sa situácia mení – 2,9 mil. českých Nemcov je vysťahovaných, Československo prišlo o Podkarpatskú Rus, preto počet obyvateľov klesá na 12,7 milióna, z toho bez vyznania je 766 tis. obyvateľov.

Pri hodnotení vzťahov Cirkvi a štátu v tomto období musíme poukázať na rozdielnosť týchto vzťahov v rokoch 1945-47 a v rokoch 1947-50.

V prvom období predstavitelia katolíckej cirkvi chápali vzťah cirkvi a štátu ako dobrý a priali si ho aj do budúcna. Tak napríklad 15. novembra 1945 sa v Čechách na čele s arcibiskupom Jozefom Beranom prihlásili“ k budovaniu nášho štátu“. „Cirkev je ochotná pristúpiť k spolupráci na výstavbe republiky“. V období koaličnej vlády Národného frontu sa vzťahy vyznačovali obojstranným rešpektovaním a súžitím. Tento vzťah bol charakterizovaný ako „dobrý a priateľský“.

Navonok bol náboženský život konsolidovaný . Dňa 13.5.1946 boli obnovené diplomatické styky medzi Vatikánom a ČSR. Ako zástupca Svätej Stolice sa vrátil internuncius Xáver Rither známy svojim negatívnym postojom voči fašizmu a nacizmu.

V novembri 1946 bola obsadená od roku 1941 osirelá katedra v Prahe. Novým arcibiskupom sa stal dr. Jozef Beran, ktorý počas Protektorátu preukázal veľkú odvahu, pokým nebol tajnou políciou zatknutý a deportovaný do Dachau.

Situácia na Slovensku bola z mnohých dôvodov iná. Keď sa skončila druhá svetová vojna, vzťahy medzi cirkvou a československým štátom na Slovensku boli v štádiu najväčšieho napätia. Už počas povstania sa vyskytovalo veľa prípadov otvorenej konfrontácie medzi povstalcami a predstaviteľmi cirkvi. Hoci povstalci sa skladali z rozličných skupín s nerovnakými cieľmi, boli jednotní v nepriateľskom postoji voči cirkvi. Katolícka cirkev bola pre svoju podporu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany obviňovaná aj z podpory fašizmu.

Zároveň dochádzalo aj k rôznym násilnostiam voči katolíckym kňazom. Tak napríklad povstalci v Liptovskom sv. Jáne v noci zo 6.7.septembra 1944 vyvliekli 46-ročného kňaza Rudolfa Schedu z jeho fary a vo svätojánskej doline ho hrozne mučili, kým neskonal. Podobne v Liptovskom sv. Michale 56-ročného kňaza Martina Martinku povstalci výstrelmi z automatov priamo „prepílili“.

Slovenská národná rada /SNR/, v ktorej neboli zastúpení katolíci, už svojim piatym nariadením poštátnila všetky školy na Slovensku, od detských opatrovní a útulkov, až po vysoké školy. Nariadenie nadobudlo účinnosť 6. septembra 1944, teda necelý týždeň po vystúpení SNR z ilegality na území ovládanom partizánmi.

Toto uznesenie opätovne prijala SNR dňa 16.5.1945. Keď slovenskí biskupi protestovali proti tomuto rozhodnutiu viedlo to k zatknutiu napríklad biskupa Jána Vojtaššáka. Ešte v máji 1945 ho zaistili a odvliekli do bratislavskej väznice, odkiaľ ho bez vyšetrovania a súdu prepustili až 10. novembra 1945.

Vykonávateľom zatknutia otca biskupa, vydaného SNR v Košiciach pod č. 1224/945-prez., bol samozvaný „cirkevný referent“, pri košickej československej vláde, Jozef Straka.

Väčšou akciou na pokorenie slovenského národa bol proces s prvým prezidentom Slovenskej republiky Dr. Jozefom Tisom v rokoch 1945-47, nad ktorým nakoniec Národný súd v Bratislave vyniesol rozsudok smrti, ktorý bol vykonaný 18. apríla 1947, keď bol prvý prezident popravený obesením.

Slovenským katolíkom nebolo dovolené vytvoriť si vlastnú politickú stranu, preto boli nútení pred voľbami v máji 1946 uzavrieť dohodu s prevažne protestantsky orientovaným vedením Demokratickej strany. Táto strana získala vo voľbách asi 62 % hlasov, kým komunisti necelých 30 %.

Predsa sa však situácia v cirkvi v niečom nezmenila: hlavné slovo v strane, vláde a administrácii mali tí, ktorí sa riadili strategickou zásadou „maximálneho oslabenia vplyvu katolíkov na verejný život“.

Radikálne sa situácia zmenila po prevzatí moci komunistami vo februári 1948. V tom čase bol počet kňazov nasledujúci :

– v roku 1945:      6 986 duchovných

– v roku 1948:      7 042 duchovných.

 

Dve arcidiecézy:

PRAHA – od roku 1946 –      arcibiskup Jozef Beran,

svätiaci biskup: Antonín Eltschkner.

OLOMOUC –            arcibiskup Leopold Prečan,

od roku 1948 Jozef Matocha,

od roku 1950 svätiaci biskup Stanislav Zela.

 

Diecézy:

ČESKÉ BUDĚJOVICE        –           od roku 1947 Josef Hlouch

HRADEC KRÁLOVE         –           biskup Moric Pícha

LITOMĚŘICE                       –          od roku 1947 biskup Štefan   Trochta

BRNO                             –      od roku 1946 biskup Karel     Skoupý

SPIŠ                                       –           biskup Ján Vojtaššák

BANSKÁ BYSTRICA         –           biskup Andrej Škrábik

NITRA                                   –           arcib. Karol Kmeťko,

svätiaci biskup Eduard Nécsey

ROŽŇAVA                           –           biskup Karol Pobožný

 

Apoštolské administratúry:

ČESKÝ TEŠÍN                     –           František Onderek

KOŠICE                                –           biskup Jozef Čársky

TRNAVA                              –           biskup Ambróz Lazík.

 

Gréckokatolícke biskupstvo:

PREŠOV                               –           biskup Pavol Gojdič, OSBM,

svätiaci biskup Vasiľ Hopko

Vedúci komunistickí funkcionári sa najprv snažili podriadiť si katolícku cirkev dohodou s biskupmi alebo časť z nich získať pre spoluprácu. Už 3. marca Alexej Čepička, generálny tajomník Ústredného akčného výboru Národného frontu jednal s arcibiskupom Beranom a požiadal ho, aby hierarchia verejne zaujala kladný postoj k novému režimu.

Československý episkopát odpovedal 4. marca 1948 zo svojej konferencie v Brne: „Nepovažovali sme a nepovažujeme za nutné vydávať zvláštne prehlásenie alebo pastiersky list k súčasným politickým udalostiam, lebo katolícka Cirkev sa neviaže na nijakú štátnu formu, lebo pri svojom zvláštnom poslaní chce vždy slúžiť najvyšším záujmom svojho ľudu“. Rozhovory pokračovali ďalej medzi cirkevnou delegáciou vedenou biskupom litoměřickým a vládnu delegáciu zastupoval spomínaný Alexej Čepička. Od začiatku jednania narážali na prekážky, lebo navonok vláda prejavovala záujem jednať, na druhej strane štátne orgány cirkev neustále obmedzovali. Tak napríklad na jednej strane Akčný výbor Národného frontu /AV NF/ vydal vyhlásenie o slobode vyznania, ale zároveň ustanovil pri všetkých akčných výboroch cirkevných tajomníkov. V marci 1948 došlo tiež k zastaveniu vydávania väčšiny katolíckych periodík, čo sa zdôvodňovalo nedostatkom papiera. Krátko nato vyšlo nariadenie odstrániť zo škôl kríže, ďalej prepustiť všetkých učiteľov a profesorov, ktorí patrili k rozličným rehoľným rádom. Tak isto bolo zrušené vyučovanie náboženstva na stredných školách.

Pražská internunciatúra protestovala proti tomu a sériou ďalších nót protestovala proti výstrelkam miestnych úradov, proti svojvoľnému zosadzovaniu duchovných, obsadzovaniu cirkevných budov, zaberaniu rehoľných škôl a nemocníc.

Cirkvi poškodil zákon o pozemkovej reforme č. 44/1948 Zb. a vládne nariadenie č. 1/1948 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ktorou cirkev stratila všetky poľnohospodárske majetky. Ešte viac jej poškodil zákon o jednotnej škole č. 95/1948 Zb. zo dňa 21. apríla 1948, ktorý ohrozoval cirkevné školstvo. Po voľbách v máji mal biskupský zbor nádej, že sa podarí zachrániť cirkevné školstvo, ak biskupi prejavia lojalitu novému prezidentovi Klementovi Gottwaldovi. Pražský arcibiskup Dr. Jozef Beran konal dňa 14. júna 1948 v chráme sv. Víta v Prahe slávnostné Te Deum na uctenie spomínaného prezidenta. Prítomná bola aj vláda ČSR.

Proticirkevný boj však ďalej pokračoval. Preto biskupský zbor na konferencii v Nitre vydal memorandum, ktoré sa z kazateľníc čítalo 29.augusta 1948, a v ktorom bolo poukázané na to, že cirkev vláda obmedzuje viac ako okupačná moc.

Nasledujúce roky 1949-50 boli rozhodujúce čo sa týka budúcnosti cirkvi v Československu. V nich sa položili základy totálnej kontroly cirkvi zo strany štátu a tým je plánovanej likvidácie. Už 19. januára 1949 predložil biskupský zbor prezidentovi republiky Klementovi Gottwaldovi 10-bodové memerandum, ktoré malo tvoriť akýsi základ pri rokovaniach medzi cirkvou a štátom. V ňom biskupi prosia a žiadajú:

  1. aby bolo upustené od sústavných útokov v tlači, rozhlase a verejných prejavoch proti cirkvi a jej predstaviteľom a aby kresťanské chápanie života nebolo verejne znehodnocované ako priečiace sa vede a pokroku, a aby nám bola poskytnutá najširšia možnosť obhájiť sa proti takým útokom verejne v tlači, v rozhlase a verejných prejavoch v duchu zásad demokracie,
  2. aby dekréty o zoštátnení a zrušení cirkevných škôl neboli ďalej vydávané a vydané, aby boli odvolané, a aby od polovice roka bol všade zavedený bývalý stav podľa dohody zo dňa 17. júna 1948. Biskupský poverenec pre školské záležitosti predloží konkrétny návrh na definitívne riešenie a rozmiestnenie cirkevných škôl v duchu dosiahnutej dohody. Žiadame súčasne, aby jednotlivým ordinárom neboli kladené prekážky pri zriaďovaní a udržiavaní súkromných kurzov pre prípravu katechétov, pre rehoľných a laických pracovníkov, charitných sestier…
  3. aby učebné osnovy sa vyvarovali všetkého, čo má ráz protináboženský a proticirkevný, a aby bola urobená náprava tam, kde sa už tak stalo. Ďalej, aby pri úprave školských rozvrhov bolo vyučovanie náboženstva hodnotené aspoň ako každý iný predmet a neboli robené prekážky nevhodnou úpravou jeho zaradenia do rozvrhu. Žiadame rovnako, aby pre náboženskú činnosť alebo presvedčenie nebol nikto vylučovaný z vysokých škôl…
  4. žiadame o spravodlivé vyriešenie otázky náboženskej tlače podľa návrhu poverenca biskupského zboru pre katolícku náboženskú tlač a vydávanie kníh. Domáhame sa, aby úradné zákroky proti niektorým katolíckym nakladateľstvám boli odvolané, a aby pre každú diecézu bolo povolené jedno alebo dve katolícke nakladateľstva.
  5. žiadame a prosíme o slobodné právo združovať sa v náboženských spolkoch a bratstvách a právo zhromažďovať sa slobodne na verejných náboženských manifestáciách, slobodne organizovať náboženské púte a tradičné cirkevné sprievody. Prosíme, aby nebol robený nátlak na katolíkov z dôvodu pracovných brigád v nedeľu a vo sviatkoch, lebo tým sa porušuje sviatočný pokoj.
  6. žiadame, aby bola zastavená kampaň proti pápežovi, hlave katolíckej cirkvi a aby boli s diplomatickým zástupcom Svätej Stolice prejednávané aktuálne otázky v duchu Modus vivendi…
  7. žiadame, aby sa vláda postarala, aby nezodpovedné živly sa nepokúšali vnášať medzi biskupov a katolícke duchovenstvo, a medzi duchovenstvo a veriacich rozpory.
  8. žiadame, aby zásadne ozaj neboli inscenované nezodpovednými živlami ilegálne a vláde nepriateľské snahy a činy v radoch duchovenstva a aby prípady zatknutia boli hlásené cirkevným úradom s udaním dôvodov. Prehlasujeme znova, že cirkev si nepraje zasahovanie duchovenstva do politiky a prosíme, aby toto jej stanovisko bolo uznané.
  9. žiadame, aby platové podmienky duchovenstva boli upravené v duchu sociálneho vývoja a trváme na zachovaní štolových poplatkov, čo je internou vecou cirkvi všeobecne a univerzálne vžitou a k jej zrušeniu nemôžu dať súhlas ani biskupi. O úprave platov pre kňazov predložíme príslušný návrh…
  10. žiadame, aby bolo upustené od nespravodlivej sociálnej diskriminácie duchovných, rehoľníkov a rehoľníc, pozbavovania ich rovnakých občianskych práv a nárokov a postupného vylučovania z národa a zatlačovania do pozícií, ktoré by sa dali ľahko prehlásiť za nepriateľské vláde, štátu a národu.

Biskupi v závere memoranda zdôrazňujú, že toto všetko činia s pocitom plnej zodpovednosti pred históriou, majúc na zreteli iba záujmy národa. Ubezpečujú prezidenta republiky o svojich modlitbách, aby vzniknutá situácia bola vyriešená vo vzájomnej dôvere a bola realizovaná úspešnou spoluprácou cirkvi a štátu pre šťastnú budúcnosť Čechov a Slovákov v spoločnej republike.

Dňa 7. februára 1948 Predsedníctvo KSČ sa zaoberalo memorandom biskupov a prípravou na jednanie vlády s cirkevnou delegáciou. Uznieslo sa podmieniť dohodu splnením 4 požiadaviek:

  1. prehlásením cirkvi o oddanosti režimu,
  2. zrušením Plojharovej suspenzie,
  3. cirkevným potrestaním kňazov odsúdených za protištátnu činnosť,
  4. umožnením spolupráce kňazov s orgánmi štátnej správy.

Nasledoval celý rád citeľných zásahov proti cirkvi, ako napríklad zrušenie kresťanských časopisov a zoštátnenie nakladateľstiev.

V snahe vyriešiť vzniknuté problémy sa biskupi zišli na porade dňa 22. marca 1949 v Dolnom Smokovci. No keď biskupi odhalili v rokovacej miestnosti odpočúvacie zariadenie, konferencia sa skončila, a tým sa skončilo aj rokovanie medzi Cirkvou a štátom.

Po dobe vyjednávaní zo strany štátu dochádza k jasnému proticirkevnému ťaženiu. Oficiálne to potvrdilo aj jednanie predsedníctva ÚV KSČ zo dňa 25. apríla 1949, kde Klement Gottwald vyhlásil: „Musíme vidieť v nej /cirkvi/ nepriateľa… Jedným z prvých krokov by malo byť, aby sme dosiahli nad ňou legálnu kontrolu štátnym aparátom… Oni musia nakoniec preč od Ríma a všetko, čo s tým súvisí. Vytvoriť taký stav, aby sme mohli povedať: národná cirkev“.

Otázka postavenia cirkvi bola prejednávaná aj na IX. zjazde KSČ, kde 28. mája 1949 mal referát na túto tému aj Václav Kopecký. Jasne bol vykreslený obraz „vysokej hierarchie, ktorá pre zväzky Vatikánu je reakčná a nepriateľská štátu. Katolícki biskupi poslušní pokynom z Ríma neprejavujú dostatok dobrej vôle k režimu… velezradcovia nebudú trpení a šetrení nebudú aj keď nosia posvätné šaty!…“.

Následne dňa 10. júna 1949 bola založená schizmatickáKatolícka akcia“, pod predsedníctvom kňaza Jozefa Plojhara. Na zakladajúcom zjazde sa zúčastnilo iba 67 kňazov a nezistený počet laikov, pričom mnohé podpisy za akciu boli sfalšované. Biskupský zbor jej založenie odsúdil pastierskym listom, ktorý sa mal čítať vo všetkých kostoloch v nedeľu 19. júna. Tento pastiersky list, adresovaný „veriacim v hodine veľkej skúšky“, ako spoločné dielo slovenských a českých biskupov, je jeden z najdôležitejších a najdojemnejších dokumentov našich cirkevných dejín v 20. storočí. Predstavuje vrchol jednoty, pastoračnej starostlivosti, vedomia veľkej zodpovednosti a odhodlania brániť práva cirkvi i za cenu najvyšších obetí. Iba tomuto pevnému postoju biskupov, ktorý potom inšpiroval aj kňazov a veriacich možno vďačiť, že komunistická „Katolícka akcia“ sa skončila fiaskom.

Oficiálne odsúdenie tejto „akcie“ sa uskutočnilo dňa 20. júna 1949 exkomunikačným dekrétom z Vatikánu.

„ODSÚDENIE SCHIZMATICKEJ „KATOLÍCKEJ AKCIE“ V ČESKOSLOVENSKU„

 

„Protivníci katolíckej Cirkvi vyvolali v poslednej dobe v Československu falošnú „katolícku akciu“, ktorou sa snažia naviesť katolíkov tohto štátu, aby sa odtrhli od katolíckej Cirkvi a odmietli poslúchať zákonitých pastierov Cirkvi.

Táto akcia je tým horšia, že jej šíritelia neváhajú násilím a podvodom nútiť mnohých, aby sa k nej pripojili, dokonca idú tak ďaleko, že sa odvažujú uvádzať medzi stúpencami aj mnohých takých kňazov a katolíckych laikov, ktorí sa k akcii nikdy nepridali, ba prejavili k nej zamietavý postoj.

Preto Najvyššia posvätná kongregácia Svätého Offícia, vykonávajúc svoje poverenie obhajovať neporušiteľnosť viery a mravov, v mene a s autoritou nášho Svätého Otca, z Božej Prozreteľnosti pápeža Pia XII, zavrhuje a odsudzuje vyššie spomenutú a podvodne pomenovanú „katolícku akciu“ ako schizmatickú. Súčasne vyhlasuje, že kňazi a veriaci – všetci spoločne a každý jednotlivo – ktorí sa k tejto akcii vedome a dobrovoľne pridali, alebo v budúcnosti pridajú, menovite však jej pôvodcovia a šíritelia, sa zaradili medzi schizmatikov a odpadlíkov od katolíckej Cirkvi a tým činom uvalili, alebo uvalia na seba exkomunikáciu, osobitným spôsobom vyhradenú Svätej stolici v zmysle kánona č. 2314 CIC. Okrem toho ostávajú v platnosti ostatné trestné následky kanonického práva, ktorými budú potrestaní tí, ktorí by v tomto stave naďalej tvrdohlavo zotrvávali.

Dané v Ríme, v budove Svätého offícia, dňa 20. júna 1949.

Petrus Vigorita,

Supremae S.Congregationis S.Officii Notarius“.

V druhej polovici roka 1949 boli prijaté závažné zákony a vládne nariadenia, ktoré dostávali cirkev do hmotného podriadenia štátu.

Jednalo sa o tieto zákony a vládne nariadenia:

zákon č. 217 Zb. zo dňa 14. októbra 1949, ktorým sa zriaďuje Štátny úrad pre veci cirkevné,

zákon č. 218 Zb. zo dňa 14. októbra 1949 o hospodárskom zabezpečení cirkvi a náboženských spoločností štátom,

vládne nariadenie č. 219 Zb. zo dňa 18. októbra 1949 o hospodárskom zabezpečení rímskokatolíckej cirkvi štátom.

Podobne vládne nariadenia č. 220, 221, 222, 223 Zb. zo dňa 18. októbra 1949 pojednávali o hospodárskom zabezpečení Cirkvi československej, evanjelickej, pravoslávnej a ostatných náboženských spoločnosti štátom.

Aj nasledujúce zákony a vládne nariadenia, či už

vládne nariadenie č. 228 Zb. zo dňa 25. októbra 1949 o pôsobnosti a organizácii Štátneho úradu pre veci cirkevné,

zákon č. 265 Zb. zo dňa 7. novembra 1949 o rodinnom práve, ktorým boli zavedené jedine platné občianske sobáše uzatvárané pred Národným výborom,

zákon č. 268 Zb. zo dňa 7. novembra 1949 o matrikách, ktorým matriky a výpisy z nich boli prehlásené za verejné listiny, ktoré vedú miestne národné výbory /bolo zrušené úradné vedenie matrík cirkevnými úradmi/ veľmi obmedzovali pôsobnosť cirkvi.

V dôsledku týchto zákonov v Československu v tomto období nastáva veľmi veľké obmedzenie pôsobnosti cirkvi a to predovšetkým zriadením cirkevných oddelení pri krajských a okresných národných výboroch /KNV, ONV/. Počet zamestnancov cirkevných oddelení KNV sa riadi podľa veľkosti krajov a kolíše medzi 5-10 zamestnancami. Cirkevné oddelenie je súčasťou referátu pre všeobecné vnútorné veci. Zodpovedným za celý chod cirkevného oddelenia je cirkevný tajomník, ktorý vzhľadom k významu cirkevnej politiky má zvláštne postavenie.

 

Cirkevní tajomníci na KNV a ONV, ateisti, mnohokrát príslušníci ŠtB, mali dozerať na všetku činnosť cirkvi a kňazov. Dávali a odoberali štátny súhlas kňazom. Bez povolenia tajomníka kňaz nemohol liturgizovať, spovedať v chrámoch inej farnosti, cirkevní tajomníci rozhodovali o tom, kto bude a kto nebude prijatý na teologické štúdia atď..

Prijímanie na štúdium teológie bolo premyslené tak, aby výber seminaristov bol pod prísnou kontrolou štátu a aby sa ich počet maximálne obmedzoval.

Proti kňazom boli snované rôzne intrigy. Príkladom je zarážajúce aj odsúdenie rímskokatolíckeho duchovného, toho času kaplána v Senici, keď ho miestny riaditeľ gymnázia a jeden občan ateistického razenia udali ŠtB, že v škole na hodinách náboženstva pôsobil na školákov protisovietsky a protikomunisticky, keď ich nabádal, aby nepodpisovali zdravicu Stalinovi, ospravedlňoval vojnu Nemecka proti Sovietskemu zväzu a svätenie zbraní Nemcom pokladal za ospravedlniteľné. I keď ako sám povedal, že sú to absolútne lži, dňa 2. marca 1950 bol v Bratislave odsúdený na tri roky väzenia.

Rok 1950 predstavoval novú epochu vo vzťahu cirkvi a štátu. Jednoznačne štátna moc za pomoci sovietskych poradcov sa rozhodla ísť v boji proti cirkvi až do posledných absurdných dôsledkov. V tomto roku l. marca pri sčítaní ľudu v ČSR bolo 12 338 450 obyvateľov, z toho na Slovensku 3 442 317. K maďarskej národnosti na Slovensku sa hlásilo 335 tis. obyvateľov, k ukrajinskej a ruskej 45 tis., k českej 40 tis., k nemeckej 5 tis., k poľskej 2 tis. a k iným dovedna 10 tis. obyvateľov. V tom čase v Čechách žilo 258 tis. Slovákov.

Pri sčítaní obyvateľstva v ČSR sa ku katolíckej Cirkvi hlásilo 74,42 %, na Slovensku 76,20 % obyvateľov.

Napriek tomuto vysokému percentu veriacich vláda pokračovala vo svojom boji proti Cirkvi. Dňa 16. marca 1950 požiadala pápežského nuncia Ottavia da Liva, ktorého označila za „vatikánskeho špióna“, aby opustil Československo.

Ohniskami cirkevného života boli odjakživa kláštory mužských a ženských reholí a preto komunistická vláda v ČSR sa snažila o ich rýchle a rázne likvidovanie.

Už v januári 1949 sa v oblasti cirkevnej politiky zameriavalo na kláštory. Dňa 19. júla 1949 pri jednaní vlády s predstaviteľmi reholí bolo vytknuté, že predstavení sú veľmi ostro naladení proti režimu a preto vláda urýchľovala požiadavku na riešenie otázky kláštorov.

Podobne 22. novembra 1949 v Prahe bol daný návrh SÚC na postup proti reholiam a kláštorom – príprava tzv.akcie K. Navrhoval sa postup a spôsob prevedenia tejto akcie. Samotný návrh postupu bol rozdelený do základných 5. bodov:

  1. Zabrzdiť ďalší rozvoj reholí
  2. Vyprázdniť kláštory a zmenšiť ich počet
  3. Obmedziť materiálnu základňu reholí
  4. Regulovať činnosť reholí
  5. Prerušiť styky reholí so zahraničím.

Situácia okolo kláštorov v Československu bola veľmi dôkladne zmapovaná, o čom svedčí aj prehľad rádov, rehoľných domov a rehoľníkov:

Tabuľka č. 1. Stav reholí v Československu k 31.12.1949

  počet rádov počet domov počet rehoľníkov
Čechy 

– Rády mužské

– Rády ženské

 

26

32

 

151

502

 

1 509

7 643

Slovensko 

– Rády mužské

– Rády ženské

 

16

24

 

96

168

 

1 019

4 253

V Čechácha na Slovensku

– Rády mužské

– Rády ženské

 

42

56

 

247

670

 

2 528

11 896

  98 917 14 424

Prameň: Církevní komise ÚV KSČ 1949-1951. Edice dokumentů Svazek I. Církevní „šestka“ (Duben 1949-Březen 1950). Red. Milena Janišová. Praha-Brno 1994, s. 361.

Kláštory všade na svete aj na Slovensku boli baštami viery a duchovnosti. Rehoľníci svojou každodennou modlitbou a statočnou prácou prispievali k rozvoju duchovného života. Aktívne sa podieľali aj na vzdelávacom procese na školách, prispievali aj k rozvoju kultúry v tom pravom slova zmysle. Predovšetkým však vo všetkom pozemskom snažení videli naplnenie jediného cieľa – oslavy Boha a spásu duše. Veľmi dobre poznávali zhubnosť a nezlučiteľnosť komunistickej a ateistickej náuky pre veriaceho človeka. A preto aj útoky proti Cirkvi boli nasmerované práve proti ním. Násilným zabratím kláštorov a vyhnaním rehoľníkov z nich, jasne sa ukázala pravá tvár tých, ktorí mali moc. Mužské rehoľné rády boli rozpustené a ženské, ktoré ostali, boli odsúdené k vymretiu. (Spracoval: Mons. Peter Šturák)

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page