BUDOVANIE PRAVOSLAVIZAČNÝCH ŠTRUKTÚR A PRVÉ ÚTOKY NA GRÉCKOKATOLÍKOV

Čo sa týka postavenia a osudu gréckokatolíckej Cirkvi v Československu po 2. svetovej vojne musíme to vidieť v širšom kontexte medzinárodnej situácie. Vieme, že ČSR sa dostala po tejto vojne do sovietskej sféry vplyvu. Veľmi živou sa stáva idea spoločného Slovanstva. Oživovatelia a formovatelia veľkej mocensko-politickej koncepcie povojnového Slovanstva si veľmi dobre uvedomili, že pri jej realizovaní im môže veľmi účinne pomôcť – pravoslávna cirkev. Táto koncepcia rátala so spojením slovanskej idey s myšlienkou cyrilometodskou. Pre dosiahnutie tohto cieľa sa jej môže prepožičať starobylé mesianistické heslo „Moskva tretí a posledný Rím“.

Program mocensko-politických kruhov bol pripravený veľmi dôsledne. Pravoslávni po celom svete sa majú pripútať k Moskve a vytvoriť svetovú pravoslávnu cirkev v Moskve. Pravoslávna cirkev bola vítanou pomocníčkou koncepcie aj preto, lebo od nepamäti priamo pestovala odpor proti všetkému cudziemu, predovšetkým západnému – tým viac proti všetkému katolíckemu, rímskemu. V tomto zmysle mocensko-politické kruhy dali pravoslávnej cirkvi ponuku a prirodzene ponúkla sa jej aj všemožná pomoc. Ruská pravoslávna cirkev túto ponuku prijala.

V roku 1944 zomrel v Moskve patriarcha Sergej, ktorý mal s riadením cirkví v daných podmienkach bohaté skúsenosti. Dna 2. februára 1945 bol za nového patriarchu zvolený Alexej.

Nový patriarcha videl v tejto ponuke historickú šancu rozšíriť pravoslávie, ale nedokázal odhadnúť hodnotu dane, ktorú jeho cirkev mala za to zaplatiť. Tvorcovia veľkej koncepcie vždy sledovali konečný cieľ a tým bola likvidácia náboženstva a cirkvi, a to aj pravoslávnej.

S pomocou sovietskej vlády patriarcha a ďalší hierarchovia pravoslávnej cirkvi cestujú po svete. Ešte toho istého roku navštívia Jeruzalem, alexandrijského, antiochijského a gruzínskeho patriarchu, v roku 1946 bol hosťami patriarchu bulharského a v roku 1947 rumunského.

Podobne do Československa prichádza arcibiskup Fotij a to v októbri 1945.

Čo sa týka pravoslávnej cirkvi v Československu môžeme pre lepšie poznanie načrieť do histórie o pôvodnosti pravoslávnej viery v regióne východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

V Uhorsku, podľa sčítania ľudu z roku 1893 na územiach obývaných gréckokatolíkmi, rímskokatolíkmi a ortodoxnými-pravoslávnymi, bolo celkom:

458 767 gréckokatolíkov,

208 567 rímskokatolíkov,

157 pravoslávnych.

Podrobný prehľad podľa arcidekanátov poskytuje tabuľka:

Tabuľka č. 1. Štatistické údaje z roku 1893

č. Arcidekanát Gréckokatolíci Rímskokatolíci Pravoslávni
12

3

4

5

6

7

BerehovoMaramaroš

Szabolcs

Szatmár

Ugocs

Ungvár

Zemplín

88 427132 697

52 860

17 002

34 198

73 391

60 192

14 70914 054

62 917

15 061

3 636

26 911

71 279

753

49

2

9

6

13

Celkom 458 767 208 567 157

Prameň: Schematismus Cleri Graeci Ritus Catholicorum Dioecesis Munkacsensis Ad Annum Domini 1893,Ungvarini, s. 196.

Tabuľka č. 2. Údaje z rovnakého času v niektorých obciach a mestách.

  Gréckokatolíci Rímskokatolíci Pravoslávni
ZbojUlič

Ubľa

Vojčice

Rakovec n/Ond.

Krášok

Rebrín

Iza

Berehovo

Mukačevo

Užhorod

674519

686

502

748

283

256

1 131

1 076

2 456

2 143

1517

43

390

106

37

137

1 686

450

3 939

——

3

38

Prameň: Schematismus … 1893, s. 197.

Tabuľka č. 3. Percentuálne zastúpenie v rámci Slovenska

  1921 % 1950 % 1991 %
GréckokatolíciPravoslávni

 

Počet obyv.

na Slovensku

193 7782 879

 

 

3 000 870

6,460,09 225 4957 925

 

 

3 442 317

6,550,23 179 62334 264

 

 

5 268 935

3,410,65

Prameň: J. Seman, A znova žijeme. Prešov 1997, s. 16.

Strediskom pravoslávia na Slovensku bol pravoslávny kláštor v dedinke Ladomirová v okrese Svidník. Založili ho pravoslávni mnísi, bývali bielogvardejci, ktorí po revolúcii v Rusku v roku 1917 po vojenskej prehre proti Červenej armáde utiekli z Ruska na západ. Niektorí našli politický azyl v prvej ČSR medzi Rusínmi /sever pohraničia východného Slovenska/.

„Misionárska“ činnosť ruských emigrantov však nemala veľký úspech, čoho dôkazom je aj to, že pri sčítaní ľudu v roku 1921 bolo na Slovensku iba 2 879 duší v nasledujúcich farnostiach: Ladomirová, Krásny Brod, Medzilaborce, Becherov, Čertižné, Ľutina, Rebrín a Čeľovce.

Čo sa týka územia Čiech, tam sa k pravoslávnej cirkvi hlásili ruskí emigranti a Česi, ktorí v dobe proticirkevnej vlny po prvej svetovej vojne sa rozišli s katolíckou cirkvou, ale nepridali sa k liberálnemu prúdu zakladateľov Československej cirkvi. Od roku 1927 mali pravoslávni u nás dve eparchie: českomoravskú a podkarpatskoruskú. Pražským pravoslávnym biskupom bol bývalý moravský katolícky kňaz Matěj Pavlík. Biskupskú vysviacku prijal z rúk srbských pravoslávnych biskupov. Za nacistickej okupácie po atentáte na Heydricha bol popravený a Českomoravská pravoslávna cirkev, ako znel jej názov za protektorátu bola rozpustená.

Po roku 1945, po strate Podkarpatskej Rusi, bola na území ČSR ustanovená jednotná Československá pravoslávna cirkev. Čo sa týka pravoslávnych na východnom Slovensku a v Čechách patrili pod jurisdikciu srbskej pravoslávnej cirkvi. Navzájom si však boli veľmi odlišní, nakoľko v Čechách sa hlásili k husitskej tradícii, vo veľmi zjednodušenej liturgii používali češtinu, vo vieroučných otázkach boli liberálni. Ruskí a ukrajinskí emigranti používali v liturgii staroslovienčinu a v ostatnom náboženskom prejave boli konzervatívni. Po vojne k ním pribudli volynskí Česi.Tí mali tiež osobitnú tvár. Takto česká pravoslávna cirkev predstavovala značne zložitý organizmus. Proti kanonickým zásadám, nakoľko pravoslávni patrili pod jurisdikciu srbskej pravoslávnej cirkvi, boli v roku 1946, dňa 14. januára pravoslávne farnosti na Slovensku včlenené pod jurisdikciu Moskvy.

Takto sa aj gréckokatolíci dostali do akčného poľa Moskvy. Tu sa začínajú vytvárať predpoklady pre realizáciu následnej likvidácie gréckokatolíckej cirkvi. Treba poznamenať, že obyčajný ľud na východnom Slovensku, tak pravoslávny ako aj gréckokatolícky, zostával naďalej mimo tohto prúdu. Bol zaujatý na jednej strane rekonštrukčnými prácami, na druhej strane viedol svoj normálny nábožensko-cirkevný život.

Úlohy moskovskej patriarchie boli rozsiahle, lebo vyplývali z úlohy spojenia pravoslávia na celom svete. Československo malo v tomto snažení veľký význam, ako najzápadnejší výbežok východnej cirkvi. V prvých mesiacoch vyvrcholili prípravy na likvidáciu gréckokatolíkov v Haliči. Cirkev gréckokatolícka bola tu na podávaná v negatívnom obraze, napríklad heslami: „Uniatski kňazi vykorisťovali vieru ľudí v Boha“/. Skúsenosti, ktoré tu na získali využili aj pri likvidácii gréckokatolíckej cirkvi u nás.

Únia Brest-Litovská /Halič, Ľvov/ bola zrušená 10.3.1946. Iniciátorom sa stal gréckokatolícky kňaz Gabriel Kostelnik, nasiaknutý pravoslávnym učením z čias štúdií v Belehrade.

Podobne bola zrušená únia gréckokatolíkov v Rumunsku podľa scenára tzv. „soboru“ vo Ľvove na inscenovanom „sobore“ v Bukurešti dňa 1.12.1948.

Následne bola zrušená užhorodská únia 28.8.1949 v Užhorode. Text likvidácie prečítal bývalý gréckokatolícky kňaz v Choňkovciach Irenej Kontratovič za prítomnosti ani nie desiatich gréckokatolíckych kňazov pred nakomandovanými veriacimi i neveriacimi.

Už v roku 1946 Moskva vyslala do Prahy za pravoslávneho metropolitu exarchu Jelefterija Voroncova, ktorý začal za pomoci štátu organizovať silnú protigréckokatolícku kampaň.

Pravoslávnych začali označovať ako vlastencov a gréckokatolíkov predstavovali ako zradcov národa. Od začiatku pozornosť exarchu je venovaná zvlášť východnému Slovensku, kde prichádza 6. septembra 1946 ako hosť budúceho pravoslávneho biskupstva. Odtiaľ smeruje do Ladomirovej, kde vykonal slávnostné bohoslužby pri príležitosti likvidácie brestskej a užhorodskej únie. Zároveň 12. septembra 1946 posvätil vraj „dočasný“ pravoslávny chrám Alexandra Nevského v Prešove. Potom sa vrátil do Prahy a v novembri 1946 odchádza do Moskvy, aby podal správu o svojej skúsenosti počas pobytu v Československu. Niektorí z pravoslávnych neboli s priebehom kampane celkom spokojní a očakávali návrat exarchu Jelefterija čím skôr späť. Na začiatku roku 1947 exarcha prichádza z Moskvy naspäť a prináša zo sebou radostné posolstvo, že svätá ruská cirkev schvaľuje všetko, čo bolo doteraz vykonané, a že bude mravne a inak podľa potreby podporovať upevnenie pravoslávia v jeho kolíske, v zemiach svätého Cyrila a Metoda.

Predstavitelia nepočetnej pravoslávnej cirkvi /vo februári 1950 počet pravoslávnych veriacich bol 57 500/ sa usilovali o rozšírenie svojho vplyvu zvlášť na úkor gréckokatolíckej cirkvi. Gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič na to poukazoval na biskupskej konferencii v novembri 1946 v Olomouci a dožadoval sa pomoci pri rozvíjaní vlastnej misijnej činnosti. A tak na obranu proti silnejúcej pravoslávnej propagande začína rozsiahla misijná akcia. Biskup Gojdič rozposlal po najviac ohrozených farnostiach rehoľníkov a horlivých kňazov, aby bránili katolícku vieru. V jednom zo svojich pastierskych listov biskup píše: „Máme jasné dôkazy, že medzi našimi veriacimi účinkujú rôzni neznámi agitátori, ktorí svojimi sľubmi chcú vytrhnúť našich dobrých veriacich z lona gréckokatolíckej cirkvi. Ako odpoveď na takéto rôzne prísľuby dávame vám všetkým príklad kresťanov prvých troch storočí, ktorí boli ochotní obetovať nielen svoj majetok, ale aj svoj život, trpezlivo znášajúc ťažké mučeníctvo. Oni vedeli, že večné šťastie je hodné každej obety“.

V tomto období v roku 1946 sa ku gréckokatolíckej cirkvi hlásilo 305 645 veriacich, z toho 230 045 na východnom a strednom Slovensku.

Celý rok 1947 a prvý polrok 1948 sa niesli v znamení vytvárania a upevňovania organizačných štruktúr a výstavby kultových zariadení pravoslávnej cirkvi. V centre pozornosti bolo založenie prvého pravoslávneho biskupstva na Slovensku v Prešove. Dňa 25. apríla 1947 pri ďalšej návšteve exarchu bola schválená ústava, ktorej hlavné body boli: Prešov – sídlo budúceho pravoslávneho biskupstva a likvidácia gréckokatolíkov – prechod na pravoslávie.

Zároveň bol zaslaný telegram predsedovi Zboru povereníkov Gustávovi Husákovi, najvyšším predstaviteľom vlády, cirkevným hodnostárom, že iba „pravoslávna cirkev je v pravom slova zmysle cirkev slovanská, národná, o ktorej sa vie, že nikdy neupadne, že v jej duchovenstve a veriacich má národ a ľudovo – demokratický štát verných a poctivých pracovníkov, v mieri a v boji najtvrdších a najstatočnejších bojovníkov“.

Následne 25. novembra 1947 exarcha Jelefterij prichádza do Bratislavy, kde ma rozhovory s najvyššími politickými predstaviteľmi a je mu darovaná pamätná medaila mesta Bratislavy, pričom referent poznamenáva, že exarchovi je zverená „čestná úloha rozšíriť pravoslávie medzi bratským slovenským ľudom“.

V priebehu roku 1947 sa začína výstavba pravoslávneho chrámu v Stakčíne a chrámu – pamätníka v Medzilaborciach, ako aj rekonštrukcia kláštora v Ladomirovej a chrámu v Uliči.

Situácia sa jednoznačne a výrazne vyhrotila v negatívnom slova zmysle po februárových udalostiach v našej republike a víťazstve komunistov. Vo všeobecnosti s náboženstvom sa viedol húževnatý a nezmieriteľný boj. Direktívom konania bol Program komunistickej internacionaly: „Boj proti ópiu ľudstva“ , proti náboženstvu. Pri Ústrednom akčnom výbore Národného frontu bola zriadená komisia pre cirkevné a náboženské otázky, na čele ktorej stal Dr. Alexej Čepička, člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa /ďalej ÚV KSČ/ a minister spravodlivosti.

To všetko sa týkalo aj gréckokatolíckej cirkvi, hoci táto mala svoje špecifiká. Tieto vyplývali aj z toho, že voči gréckokatolíckej cirkvi mala svoje nároky a výhrady preferovaná pravoslávna cirkev, ktorá bola stavaná do tohto postavenia pre svoj slovanský, vlastenecký a protirímsky postoj.

Útoky na gréckokatolícku cirkev začínajú naberať na intenzite a stávajú sa čoraz zjavnejšie. Dňa 19. júla 1948 boli prevedené orgánmi Národnej bezpečnosti /NB/ razie a prehliadky gréckokatolíckych mužských a ženských kláštorov. Biskup Gojdič reagoval na túto udalosť listom adresovaným p. prezidentovi zo dňa 24.7.1948, v ktorom okrem iného píše na obranu rehoľníkov: „S bôľom preplneným srdcom prijali sme na vedomie, že skoro vo všetkých našich kláštoroch tak mužských, ako aj ženských v Prešove, v kláštore OO. baziliánov, sestier baziliánok a sestier Služobníc Nepoškvrneného Počatia, v Trebišove u OO. baziliánov, v Michalovciach a v Stropkove u OO. redemptoristov boli prevedené orgánmi NB z Ministerstva vnútra prehliadky.

Vzhľadom na to, že všetky hore spomenuté kláštory za prevedenia tejto prehliadky boli obkľúčené ozbrojenou NB, taktiež bol narušený poriadok bohoslužieb a že takého prehliadka boli prevedené len v našich gr. kat. kláštoroch, v dôsledku toho tieto prehliadky vzbudili veľké pobúrenie a rozhorčenie v celej našej diecéze a nedôveru našich veriacich voči NB a zabezpečeniu slobody zo strany úradov….

Biskup Gojdič ďalej v liste vyjadruje svoju bolesť z postavenia gréckokatolíckej cirkvi, keď píše: „Všetko nás to veľmi bolí, lebo za maďarskej éry my gréckokatolíci boli sme považovaní za najnebezpečnejší živel pre Maďarsko, boli sme nebezpečnými panslávmi, za Hitlerovsko-Tisovského režimu zatvárali nám kňazov, zastavili nám všetky štátne subvencie, ktoré dával Budapešť, dávala Praha, boli sme nespoľahliví, lebo sme boli partizáni, rusofili a teraz opätovne v tom všetkom sa pokračuje…“.

Útoky na gréckokatolícku cirkev neprestávali, ale naopak neustále sa stupňovali, o čom svedčí aj zaistenie rehoľníčok a kňazov, ktorí boli väznení v Ilave a v Košiciach. Ich prepustenie na slobodu žiada biskup Gojdič listom zo dňa 10. septembra 1948, kde ich prepustenie žiada z dôvodov: humanných, sociálnych, spravodlivosti a štátnych. V liste uvádza:

„…Tie osoby nielen že nie sú škodlivými a nebezpečnými pre štát, ale naopak sú len osožné a potrebné… O tom, že rehoľníčky sú potrebné, to môžu Vám povedať páni lekári Zemskej nemocnice v Uhorskom Hradišti, kde nemocní zomierajú bez ošetrovateliek…. Jednalo sa o sestry Služobnice Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, ktoré k nám prišli zo Západnej Ukrajiny kde komunistická vláda zlikvidovala v roku 1946 Zhromaždenie, takže sestry boli nútené opustiť kláštory a asi 30 z nich ušlo k nám do Československa. Po tomto zásahu nebol možný žiaden kontakt s Provinciálnou radou na Ukrajine, a tak v roku 1947 bola utvorená samostatná Viceprovincia Svätého Ducha v Československu. Avšak v roku 1948 aj tu sa ujala vedenia komunistická vláda. Sestrám bolo nariadené zatvoriť sirotinec, ktorý im bol neskôr v roku 1949 skonfiškovaný. To, že gréckokatolícka cirkev bola pod drobnohľadom svedčí aj hlásenie prednostu Odbočky štátnej bezpečnosti kpt. Kubíka v Prešove zo dňa 3.augusta 1948,ktorý zotrval v čase od 1100-1230 hod. v rozhovore s biskupom Gojdičom, ktoré podáva na odbor Povereníctva vnútra III. do Bratislavy. Okrem iného zvlášť poukazuje na to, že v politickej debate sa biskup vyjadril: „My cirkev nemôžeme súhlasiť s vašim režimom, s komunistami, lebo vy ste materialisti a ateisti“.

Dozor a postupne obmedzovanie cirkvi sa stávalo čím ďalej výraznejšie. Každý mesiac bola podávaná správa o činnosti jednotlivých cirkvi na Slovensku na Povereníctvo vnútra.

Útoky na gréckokatolícku cirkev neprestávali. Samotný vysoký štátny predstaviteľ komunistickej vlády, minister spravodlivosti Čepička pri istej príležitosti dal najavo, že čochvíľa dôjde k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Neskôr na zasadnutí českého katolíckeho biskupstva s československou vládou v Prahe 17. februára 1949 sa opýtal: „Či Gréckokatolícka cirkev je katolíckou cirkvou?“ Ďalej uvádza, že v Konkordáte s Vatikánom a Československou republikou sa hovorí len o Katolíckej cirkvi. „Ako náhle však tvrdíte, že Gréckokatolícka cirkev je Katolíckou cirkvou, beriete na seba zodpovednosť za všetky jej zločiny, lebo je to cirkev protištátna a zločinná“.

Hrozby ministra spravodlivosti sa onedlho začali napĺňať. Dňa 22. februára 1949, krátko pred polnocou /23.30/ prepadli kláštor OO. baziliánov v Prešove a otcov, ktorí boli doma o. Mariána Potáša a o. Jozefa Homičku, ako aj 9 novicov uväznili.

O vtedajšej situácii referuje biskup Gojdič prezidentovi republiky listom zo dňa 8. marca 1949. V ňom prosí o zakročenie prezidenta v tom zmysle, aby „podobné postupovania SNB sa neopakovali, lebo to je nielen pre nás veľmi bolestným a neslúži to vôbec ani štátu na slávu, ani na osoh, lebo to dáva len všelijaké príčiny na zbytočné mnohé reči a kritiky…“ …Takýto postup SNB, a to tým viac, lebo snáď nikto nečakal tak oslobodenie spod nemeckého „protektorátu“ než my, snáď nikto nepomáhal v takej miere partizánskemu hnutiu ako naši veriaci a ich farári – a iste nikto netrpel a neutratil toľko za oslobodzujúcej vojny než práve my, bývajúci v Karpatoch.

Zároveň biskup Gojdič prosí prezidenta, aby štát nezaberal už viac cirkevné budovy – „lebo Ústava ČSR zabezpečuje slobodu náboženstva, v dôsledku toho nemôže pozbaviť cirkev všetkých prostriedkov, bez ktorých nemôže využiť túto náboženskú slobodu“, ďalej podáva zoznam budov, ktoré dosiaľ štát zobral od cirkvi: „Školské budovy: 1. ľudovej školy, 2. meštianskej školy, 3. učiteľskej akadémie, dva veľké internáty, 4. jeden pre 120 chovancov a 5. druhý pre 150. Teraz sme odovzdali spomenutý 6. kláštor a pri ňom 7. kaplnku na potreby štátu. Opravujeme ešte aj 8. veľkú diecezálnu budovu pre potreby KNV v Prešove, ale najúctivejšie Vás prosím, nedovoľte odobrať od nás ešte aj to posledné, čo k slobodnému náboženskému životu bezpodmienečne potrebujeme. Jedná sa nám tu o noviciátsky dom sestier baziliánok a noviciátsky dom sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Keď sme už toľko odovzdali štátu, nech bude nám ponechané aspoň to minimum“.

Na druhej strane pravoslávni agitátori za pomoci bezpečnosti a štátnych úradov preberali gréckokatolícke chrámy, ako v Stakčíne, v Jedľovej, Inovciach a inde.

V tomto období v rokoch 1947-1949 sa viditeľne buduje štruktúra pravoslávnej cirkvi. Je to jednoznačne za podpory najvyšších štátnych úradov. Išlo tu o aktívnu účasť. Rozhodujúcim činiteľom tu bol Dr. Alexej Čepička, člen ÚV KSČ a člen jeho cirkevnej komisie, ktorá cirkevnú politiku u nás formovala. Bez podnetu ÚV KSČ by sa ÚAV NF do akcie s gréckokatolíckou cirkvou nepustil. Nižšie zložky NF mali svoje referáty na krajoch a okresoch. Analýza týchto skutočností jednoznačne poukazuje, že pohyb smeroval zhora – nadol. Veľmi dôležitá bola spätosť exarchu Jelefterija s moskovským patriarchom a náväzna jeho väzba na československú mocensko – politickú sféru. Jelefterij spoľahlivo spájal Prahu s Moskvou. Dokonca spájal nielen československú pravoslávnu cirkev s pravoslávnou cirkvou ruskou. Bol občanom a rodákom zo Sovietskeho zväzu. Do Československa bol poslaný moskovským patriarchom, ktorého tu ako exarcha reprezentoval, ba lepšie, zastupoval. Bola tu teda aj kánonická, jurisdikčná väzba. Pripomeňme si, že osobných tajomníkov mal zo Sovietskeho zväzu: najprv to bol A.F. Šiškin, potom Čerkas. Zárukou, že sa bude postupovať v intenciách Mosky bolo aj to, že ako hlavní pomocníci exarchovi pôsobili v rámci Prešovsko-slovenskej eparchie ľudia zo Sovietskeho zväzu. Najprv to bol Peter Kudrinskij ako predseda cirkevného odboru a tak ako zástupca exarchov, potom v tej istej funkcii Oleg /Ivanov/. Ba môžeme ísť ešte ďalej. „Najhorlivejšími“ propagátormi pravoslávia aj na východnom Slovensku boli tí, ktorí zo Sovietskeho zväzu po októbrovej revolúcii ušli. Oni to boli, ktorí na východnom Slovensku videli „kút Rusi“.

Exarcha podával patriarchovi a synode do Moskvy pravidelné správy o stave pravoslávnej cirkvi v Československu. Úsilie tejto cirkvi sa stalo súčasťou oficiálnej cirkevnej politiky a presadzovalo sa v spolupráci a za silnej podpory štátnych orgánov. Správa pracovníka cirkevného oddelenia NF „Huba“ z januára 1949 o cirkevnopolitických pomeroch na východnom Slovensku vyzdvihovala „bojovný, reakčný charakter“ gréckokatolíckej cirkvi a rýchle postupujúci proces jej vnútornej rekatolizácie. „Je potrebné urobiť všetko, aby tejto rekatolizácii gréckokatolíckov bolo zabránené a vyvolané v jej duchovenstve hnutie za návrat k pravosláviu“.

Niekedy začiatkom druhej polovice v roku 1949 predstavitelia pravoslávnej cirkvi navštevujú Ladislava Holdoša, člena ÚAV NF. Oznámili mu toto: „Obdobne ako na druhej strane Karpát, aj tu – teda na našej strane – pravoslávni získavajú na prestup príslušníkov gréckokatolíckej cirkvi.

Spočiatku mala mať u nás akcia na prestup ráz dobrovoľnosti. Formálne stačilo dať žiadosť o zaregistrovanie na prestup. Záujem však bol nulový. Organizátori akcie sa dopustili v tom aj chyby, keď nechali za seba jednať úrady. Tieto kladli žiadateľom množstvo otázok, ako na výsluchu. V skutočnosti to výsluch aj bol, lebo otázky kladli väčšinou príslušníci rôznych zložiek ministerstva vnútra. Pravoslávni si v tejto veci vymohli nápravu, ale k hromadným prestupom na pravoslávie aj tak nedochádzalo.

Hlava Československej pravoslávnej cirkvi, pražský exarcha moskovského patriarchu Jelefterij, navštevuje Moskvu. Po jeho návrate začína „tlačová kampaň“ proti gréckokatolíkom. Plán na získavanie veriacich, na ktorom spolupracovalo vedenie Komunistickej strany Slovenska bol koncipovaný dlhodobo a počítal s postupnými prestupmi na podklade dobrovoľnosti. Predstavitelia pravoslávnych v Prahe a v Moskve s takýmto postupom nesúhlasili a žiadali „urýchlenú radikálnu likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi“. Zatiaľ čo slovenskí funkcionári na čele s Dr. Husákom s tým nesúhlasili, podporila cirkevná šestka ÚV KSČ radikálne riešenie. Psychologickou prípravou k likvidácii gréckokatolíkov mala byť návšteva delegácie ruskej pravoslávnej cirkvi vedenej leningradským metropolitom biskupom Nikolajom na Slovensku. Pozvanie tejto delegácie bolo vysvetľované ako potreba na vysvätenie pravoslávneho prešovského biskupa.

Totiž 30. decembra 1949 sa uskutočnila voľba pravoslávneho biskupa, voľba eparchiálnej rady i voľba členov exarchátnej rady. Kandidátom na biskupský stolec v Prešove bol Alexej /Dechterev/, ktorý nakoniec bol aj zvolený za biskupa.

Exarcha Jelefterij po oznámení voľby prešovského biskupa poprosil patriarchu Alexeja o vyslanie biskupov, ktorí by zvoleného kandidáta vysvätili. Patriarcha delegáciu do Československa vysiela a táto je označovaná ako „svätiaca delegácia“.

O príchode tejto delegácie na Slovensko sa prejednávalo aj v politických kruhoch o čom svedčí aj správa „Pravoslávna cirkev na Slovensku“, ktorú referoval s. Gustáv Husák na zasadnutí ÚV KSČ dňa 7.1.1950. V správe sa okrem iného píše:

„…Dňa 12. decembra zástupcovia cirkvi oznámili, že chcú zvoliť biskupa na Slovensku. Na Slovensku biskupstvo nebolo, ale spravovalo sa to z Prahy. Chceli zriadiť 2 biskupstvá v Olomouci a v Prešove a bol zvolený otec Alexej. Na Slovensku to má byť začiatok takej väčšej akcie.

Alexej bol zvolený 29. decembra za biskupa. Vláda dala k tomu súhlas. 12. februára sa uskutočnila vysviacka zvoleného pravoslávneho biskupa. Pravoslávni sem v procesiách prichádzali z celého Prešova, ba z celého Slovenska. V tento deň bola na 1000 hod. vyhlásená manifestácia obrany mieru. Na uliciach vejú zástavy a transparenty s heslami: „So Stalinom za mier, socializmus a šťastie nášho ľudu!“, „Sláva Ruskej pravoslávnej vlasteneckej cirkvi!“, „Nech žije hlava Ruskej pravoslávnej cirkvi – patriarcha Alexij!“. K zástupom prehovoril metropolita Mikuláš, vedúci delegácie a následne v chráme sv. Alexandra Nevského sa uskutočnila vysviacka prešovského biskupa-archimadrita Alexeja.

Novozvolený biskup už 20. februára 1950 vydáva svoj prvý pastiersky list, kde hovorí o službe pravoslávnej cirkvi, o mnohých prácach, ktoré ho čakajú na tomto mieste.

Samotná voľba pravoslávneho biskupa v Prešove a dianie okolo nej, pobyt delegácie Ruskej pravoslávnej cirkvi v Československu nás upovedomujú o tom, že sa cieľavedome buduje aparát, ktorý má realizovať likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. V politickej oblasti bola zriadená na ÚV KSČ tzv. cirkevná šestka, ktorá mala svoje útvary na krajských a okresných výboroch. V mocenskej oblasti pracovali v rámci štruktúr NF cirkevné referáty na krajoch a okresoch. Boli zapojené v práci aj orgány vnútra. V kultúrnej oblasti sa využívali školy, osvetové zariadenia, vo veľkej mieretlač, rozhlas a podobne. Zároveň boli vytvorené pre realizáciu likvidácie gréckokatolíckej cirkvi samostatné zložky:

„Návratové komisie, ďalej Ukrajinská národná rada so svojimi zložkami, aj mládežníckymi, Všeobecná návratová komisia pri KNV Prešov, Cirkevný úrad vo zvláštnej funkcii /Holdoš, Fierlinger/. Popri týchto zložkách aktívne vystupovala aj sféra pravoslávnej cirkvi. Nikto z gréckokatolíkov v likvidačnom aparáte nebol.

Začiatkom roka 1950 pravoslávna cirkev začína preberať aj násilím gréckokatolícke chrámy. Išlo tu o 13 prípadov. Situácia v oblasti života cirkvi bola všeobecne veľmi dôsledne spracovávaná a prerokúvaná na vyšších politických miestach. O tom svedčí aj Správa pre Predsedníctvo KSS o niektorých cirkevných otázkach zo dňa 3.2.1950, ktorú vypracoval Dr. Gustáv Husák. Správa bola dôsledne a veľmi podrobne vypracovaná, o čom svedčia aj informácie v úvode tejto správy. Autor popisuje veľmi podrobný stav v jednotlivých cirkvách: Rímskokatolíckej, Gréckokatolíckej, Evanjelickej, Pravoslávnej, Reformovanej, Zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, atď.

Čo sa týka gréckokatolíckej cirkvi udáva nasledovné informácie: „Táto cirkev má 2 diecézy: prešovskú, mukačevskú a hajdudorošskú, ktoré sú spolu spravované prešovským biskupom Gojdičom a svätiacim biskupom Hopkom. Spolu majú 9 arcidekanátov, 29 dekanátov, 241 farností, 1 059 filiálok, 416 kostolov, 221 farárov, 17 kaplánov a 26 iných duchovných. Spolu veriacich je asi 315 000″.

O pravoslávnej cirkvi sa v správe píše: „Táto cirkev má novozriadené biskupstvo so sídlom v Prešove, s novým biskupom Alexejom Dechterevom. Má 30 cirkevných zborov, z čoho 15 má systemizované kňazské stanice. Doteraz pôsobí na Slovensku 17 farárov. Počet veriacich sa odhaduje asi na 30 000. Doteraz má 17 kostolov“.

V mocensko-politických kruhoch bola celá akcia pravoslávizácie starostlivo pripravovaná v rámci celkovej likvidácie cirkvi. Aby tento ateizačno-likvidačný úmysel nebol taký zjavný, tento útok sa mal previesť formou odtrhnutia gréckokatolíckej cirkvi od katolíckej cirkvi a následne pričleniť do ruskej pravoslávnej cirkvi. Celá akcia bola starostlivo pripravovaná stranícko-štátnym aparátom stalinsko-gottwaldovského Československa v spolupráci s hierarchiou ruskej pravoslávnej cirkvi.

Otázka prechodu gréckokatolíkov k pravosláviu bola riešená aj na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS dňa 3. 3. 1950. V správe sa podáva súčasná situácia, resp. dianie na východnom Slovensku spolu s návrhmi ďalšieho postupu agitácie na pravoslávie. Bolo konštatované: „…Už pred návštevou ruskej pravoslávnej cirkvi, bolo pozorovať na východnom Slovensku, najmä v ukrajinských oblastiach pohyb za prestup k pravosláviu. Tri obce pristúpili, a zdá sa, že sedem ďalších obcí ja na prestup pripravených a súdruhovia z prešovského a košického kraja hovoria, že v niektorých okresoch, najmä ukrajinských je dobre pripravený prechod gréckokatolíkov na pravoslávie… V slovenských oblastiach bude prechod ťažší, lebo tam odpadajú jazykové momenty. K tomu treba zaujať zásadné stanovisko a potom akciu pripraviť, predovšetkým agitačne a propagačne. Chystáme sa vydať brožúru o ceste metropolitu po Slovensku a druhú brožúru o histórii násilného prechodu pravoslávnych na gréckokatolícku vieru… Okrem toho, treba inštruovať vedúce kádre strany a masových organizácií, ktoré sa budú musieť angažovať a preto treba dobre premyslenú inštruktáž previesť“.

O tom, že v pripravovaných akciách mala mať aktívnu účasť pravoslávna cirkev svedčia aj ďalšie informácie podané na spomínanom zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS:

„Aj pri pravoslávnej cirkvi pri biskupovi bude treba utvoriť takú skupinku, ktorá by oficiálne toto hnutie občianstva podchytila.

O tom ako má spomínaná celá akcia prebiehať sa konkrétne uvádza:

„Majú byť iniciatívne skupiny v obciach a okresoch, ktoré občianstvo budú presvedčovať a ako vec bude dozrievať a väčšina obcí sa presvedčí o správnosti prechodu, prevezmú priamo kostol. Brali by sme teda kurz na také hromadné prestupy, lebo keby mali prestupovať jednotlivci, bolo by to komplikovanejšie a trvalo by to omnoho dlhšie. Takto počítame, že za 2-3 mesiace po začatí akcie by sa mohla táto aj skončiť”.

O opatreniach, ktoré boli urobené v cirkevnej politike v otázke prestupu gréckych katolíkov na pravoslávie informoval znovu Dr. Gustáv Husák na zasadnutí dňa 16.3.1950.

Stranícke orgány vedeli aj o činnosti gréckokatolíckej cirkvi, ktorá na čele so svojim biskupom Pavlom Gojdičom mobilizovala kňazov a veriacich proti silnejúcej agitácii na pravoslávie. V správe sa o tom konkrétne uvádza: „Gojdič reaguje na to predbežne mobilizáciou farárov. Za minulý týždeň bolo u Gojdiča 26 farárov“. Proti tomu boli urobené niektoré administratívne opatrenia „…, že sme tých, ktorí najviac behali po dedinách, väčšinou sú to profesori teológie, dali zaistiť a niektorým reakčným farárom zastavíme plat“.

Koncom mesiaca marca sa akcia prechodu gréckokatolíkov na pravoslávie dostáva do svojej vrcholnej fázy. Čo sa týka organizačnej štruktúry, komisie okresné alebo krajské vyvíjali aktívnu propagačnú činnosť, ktorá prinášala aj určité výsledky. Zároveň do popredia sa dostávala myšlienka aktualizácie porady alebo snemu, ktorá by viedla k prechodu gréckokatolíkov na pravoslávie.

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page