PREŠOVSKÝ SOBOR – PRIEBEH A DÔSLEDKY

Likvidácia gréckokatolíkov a prestup na pravoslávie to bol iba jeden z krokov celej cirkevnej politiky, ktorá mala viesť k likvidácii náboženstva. Pravoslávna cirkev mala byť bezpečnou základňou pre tento krok.

Celá situácia prípravy prestupu na pravoslávie bola dôsledne sledovaná. Hodnotila sa činnosť komisií v okresoch, ihneď bola vyčítaná „slabá aktivita“ v organizovaní „návratových výborov“ a navzájom sa porovnávala situácia v prešovskom a košickom kraji.

Pripravoval sa plán na zvolanie porady, ktorá by bola predstupňom „soboru“.

Zároveň vrcholili prípravy na konferenciu, ktorá sa mala uskutočniť 28.4.1950, o čom svedčí aj ďalšia časť referátu:

„Tento týždeň chystáme na 28. apríla konferenciu, resp. poradu, na ktorej sa zúčastnia oba kraje. Aký je stav v Prešove a Košiciach dnes?

V prešovskom kraji je 164 000 gréckokatolíkov.

V košickom kraji je 64 000 gréckokatolíkov.

teda spolu asi 228 000 gréckokatolíkov a 160 farárov.

Ružbachy

Samotná likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu sa dostáva do svojej záverečnej fázy, ktorá bola dovŕšením snáh pravoslávnej cirkvi po roku 1945 „rozšíriť a upevniť sa“. Túto snahu musíme vidieť v širšom kontexte ako to napríklad podáva historička Jarmila Radouchová, keď píše:

„Po druhej svetovej vojne – v súvislosti so snahami o posilnenie východnej orientácie a uvoľnenia väzieb na Západ – vzniká v niektorých východoeurópskych krajinách hnutie, ktorého cieľom je odpútať gréckokatolícku cirkev od Vatikánu a vrátiť ju k pravosláviu. V priebehu niekoľkých rokov bola zlikvidovaná únia s Vatikánom v západnej Ukrajine, Zakarpatskej Ukrajine, v Bukovine, v Rumunsku a Poľsku“.

Ako sme poznali program likvidácie gréckokatolíckej cirkvi v Československu sa pripravoval veľmi pozorne a bolo rozhodnuté po predchádzajúcich skúsenostiach uskutočniť najprv poradu, kde mal byť dohodnutý definitívny plán a jeho realizácia vzhľadom na likvidáciu gréckokatolíkov. A tak sa 24. apríla 1950 uskutočnil v Ružbachoch tzv: „malý sobor“.

Voľba tohto miesta nebola náhodná. Bolo to miesto bez gréckokatolíckeho zázemia a blízko bol Podolínec, v ktorom boli umiestnení rehoľníci po likvidácii kláštorov. Na týchto tajných poradách sa zúčastnili predstavitelia Úradu pre veci cirkevné a predstavitelia Ukrajinskej národnej rady. Počas schôdzovania sa hovorili o nevyhnutnosti likvidácie gréckokatolíckej cirkvi. Schôdzi predsedal Ivan Roháľ-Iľkiv. Medzi zúčastnenými boli aj niektorí bývali gréckokatolícki kňazi, ktorí sa dali nahovoriť na prechod k pravosláviu, napríklad o. Michal Knap, o. Dezider Schudich, Iľja Kačur, Anton Havrila.

Ako poznamenáva J. Radouchová: „ukázalo sa však, že ani väčšina z nich – čo predtým výslovne zdôraznila, že išlo o zvlášť vybraných kňazov – nie je presvedčená o správnosti prechodu na pravoslávie.

Medzi duchovnými sa objavila myšlienka o vytvorení gréckokatolíckej cirkvi, postavenej proti Vatikánu.

„Malý Sobor“ takto skončil absolútnym fiaskom, lebo prítomní kňazi odmietli pravoslávie a preto hlavný organizátor, generálny tajomník Ukrajinskej národnej rady a podpredseda Slovenskej národnej rady Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv nemohol pokračovať podľa pripravovaného scenára.

V čase tejto vyhrotenej situácie polícia zatkla tých kňazov, o ktorých bolo známe, že nepodľahnú nátlaku. Podujatie v Ružbachoch sa neskončilo k spokojnosti jeho organizátorov. Predpoklad, že na ňom sa zídení gréckokatolícki kňazi“ vrátia“ do pravoslávia a vydajú výzvu k ostatným gréckokatolíkom, aby ich nasledovali sa nepodaril splniť a tak už tretíkrát sa musel meniť scenár tzv. „veľkého soboru“, ktorého príprava už bola v plnom prúde a ktorý sa mal uskutočniť o štyri dni v Prešove.

SAMOTNÁ LIKVIDÁCIA GRÉCKOKATOLÍCKEJ CIRKVI – AKCIA „P“A JEJ DÔSLEDKY

Pre plné pochopenie akcie „P“, resp. „veľkého soboru“ zo dňa 28. apríla 1950 treba si ozrejmiť nasledujúce skutočnosti: kto bol organizátorom podujatia, ktorí boli účastníci podujatia a ako samotné podujatie prebiehalo, ako aj to, aké dôsledky z neho vyplývali.

Čo sa týka organizátorov 28. apríla 1950 musíme vychádzať z toho, že dané podujatie bolo súčasťou a akýmsi vyvrcholením celého hnutia po roku 1945 v snahe o likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. A tak organizátormi tohto podujatia boli tí istí, ktorí organizovali celé hnutie. Boli to mocensko- politické zložky, či už Praha, Bratislava a Prešov. Tu spolupracovali miestne, okresné, krajské orgány s orgánmi ministerstva vnútra.

Prešov – ako „miestna“ zložka organizácie podujatia zohrala tiež veľmi dôležitú úlohu. Boli to predovšetkým ruskí a ukrajinskí emigranti, ktorí aktívne pracovali na likvidácii gréckokatolíckej cirkvi od samého začiatku.

V organizácii podujatia zohrala dôležitú úlohu aj samotná pravoslávna cirkev. Dňa 28. apríla 1950 prichádza do Prešova jej najvyšší predstaviteľ exarcha Jelefterij, hoci osobne sa na zjazde nezúčastnil, zato však medzi organizátorov podujatia v plnom slova zmysle patril. V ten deň sám prebral gréckokatolícky katedrálny chrám, čo organizátori pridali k manifestácii ako jej organickú súčasť.

Patriarchov a exarchov obraz na čelnej stene v Čiernom orli jasne svedčí o aktívnej účasti pravoslávnej cirkvi.

Dôležitým faktorom pre túto akciu je otázka účastníkov podujatia. Totiž v samotnom uznesení „Soboru“ sa hovorí ako o „Sobore gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich“ a tým predstavuje celú gréckokatolícku cirkev v Československu.

Účastníkmi podujatia 28. apríla 1950 boli členovia „návratových komisií“ /pôvodný plán podujatia bol vypracovaný ako zjazd návratových komisií/. Boli to ľudia, ktorí k veci nepristupovali z pozícií náboženstva, ale ju chápali ako súčasť politickej taktiky a uvedomovali si, že úlohu i taktiku im zveruje ústredný výbor.

Ďalej účastníkmi podujatia boli členovia mocenských orgánov, predovšetkým orgány ministerstva vnútra. Títo zabezpečovali poriadok, dovážali „v zakrytých autách“ aj gréckokatolíckych kňazov, vytvárali psychózu strachu.

Zároveň účastníkmi boli aj kandidáti KSS z Košíc, ktorí mali osvedčiť svoju ideologickú úroveň a disciplinovanosť.

K účastníkom podujatia patrili aj študenti, ktorých k tomu „použili“. Jeden z nich o účasti študentov hovorí toto: „Chodil som v Prešove na ruské gymnázium. Dňa 28. apríla vyvolal profesor všetkých žiakov gréckokatolíckeho vyznania pred lavice a s naším triednym učiteľom, ktorý bol gréckokatolícky kňaz, nás poslal do Čierneho orla. Videl som, ako v zakrytých nákladných autách privážajú pod policajným dozorom gréckokatolíckych kňazov. Nikto nevedel o čo ide, čo s nami chcú. Boli sme nervózni a báli sme sa“.

Ďalšími účastníkmi „Soboru“ boli gréckokatolícki kňazi. Nakoľko sa nerobila prezentácia, jednotlivé zdroje podávajú rôzne počty. Napríklad 73, 100, 40 atď.

Títo mali byť najdôležitejšou skupinou účastníkov, lebo ich prítomnosťou chceli organizátori demonštrovať vôľu gréckokatolíckej cirkvi. Avšak dobrovoľníkov nenašli. Zistilo sa to už pri príprave tzv. malého soboru. A jeho výsledok organizátorom ukázal, že ich plány sú nesplniteľné. Ako hovorí J. Radouchová: „nepodarilo sa získať skupinu duchovných ani na porade pred štyrmi dňami takých, ktorí by exponovali za prestup“. Preto bolo rozhodnuté, že kňazov privezú. Boli tam proti svojej vôli a presvedčeniu.

Dňa 28. apríla sa na tzv. Prešovskom sobore zúčastnila aj skupina kňazov, ktorí boli vydávaní za gréckokatolíkov a títo zasadali v predsedníctve „soboru“. Bolo ich spolu 11. Čo sa týka počtu delegátov, aj tento nie je upresnený. Poväčšine sa udáva počet 820 delegátov, ale tieto údaje sa rôznia. Napríklad Karol Kaplán vo svojom diele“ Stát a církev v Československu 1948 – 1953″ udáva počet okolo 620. Václav Vaško v diele“ Neumlčená“ spomína 720 delegátov a v uznesení soboru sa udáva počet 820.

Väčšina ľudí bola privezená podvodne z dedín a prešovských škôl pod zámienkou manifestácie za mier.

Medzi tzv. laickými zástupcami gréckokatolíkov bola početná skupina gymnazistov z Humenného, taktiež ľudia iných vyznaní alebo neveriaci delegovaní na snem komunistickou stranou. Prišlo aj auto s chlapcami naverbovanými s tým, že tam dostanú klobásy a pálenku.

Ľudia zbadali svoje zneužitie až v sále, keď videli výzdobu a počuli prvé slová. Ale odísť zo sály sa už nedalo. Vchody boli silno strážené policajtmi.

V sále viseli po obidvoch stranách trojramenného kríža obrazy moskovského patriarchu Alexeja a pražského arcibiskupa Jelefterija. Na stranách boli protiúnijné heslá, ako napríklad sfalšované slová sv. Metoda: „Slovania, bojte sa Ríma!“, ako aj obrazy komunistických vodcov Stalina a Gottwalda.

Priebeh „Soboru“

O priebehu „Soboru“ nás informuje podrobne pravoslávny časopis“ Svet pravoslávia“.

Historický sobor gréckokatolíckych kňazov a veriacich sa uskutočnil vo veľkej sále Čierneho orla v Prešove dňa 28. apríla 1950. Približne 820 delegátov, v tom počte je asi 100 kňazov a tiež približne 4 000 veriacich reprezentovali slovenských a ukrajinsko-ruských gréckokatolíkov, ktorí žijú v Československu. Za hlavným stolom, podľa spomínaného časopisu, sedelo 10 gréckokatolíckych kňazov a 7 občanov.

Údaje o počte prítomných sa tiež rôznia, keďže ako uvádza vdp. Sebastián S. Sabol, OSBM, provinciál OO. baziliánov vo svojom diele „Golgota grekokatolyckoji cerkvy v Čechoslovaččyni“ samotný Ladislav Holdoš, povereník Slovenského úradu pre veci cirkevné uvádza vo svojom interviu, že jeho spolupracovníci napočítali spolu 720 účastníkov „Soboru“, a podľa mienky samotného autora, nakoľko pozná priestory spomínaného Čierneho orla, už na státie tam nemohlo vojsť viac ako 1000, nanajvýš 1200 osôb.

Program Prešovského soboru bol nasledovný:

Otvorenie
– podujatie zahájil prejavom Ján Benický, vedúci školského oddelenia KNV, ktorý bol aj predsedom „obščego podgotoviteľnogo komiteta“ pre návrat do pravoslávia pri KNV /Centrálny Komitet/.

Odzneli diskusné príspevky
– hovorili: Michal Knap, Iľja Kačur, Ján Bihun, prof. Dribňak z Humenného , Anton Havrila a Andrej Tóth.

Voľba návrhovej komisie
– do návrhovej komisie boli zvolení: Dr. Ivan Rohaľ-Iľkiv, Michal Knap, a Anton Havrila.

Návrh na uznesenie a manifest
– číta Ivan Rohaľ-Iľkiv,“sobor aklamačne a jednohlasne prijal uznesenie a schválil spontánnym súhlasom manifest“.

Poslali sa pozdravné telegramy
Zaspievala sa československá štátna hymna.
Predseda Centrálneho Komitetu, Ján Benický vo svojom vstupnom prejave povedal okrem iného i tieto slová: „Náš národ a prevažná väčšina duchovenstva sa túži odtrhnúť od únie. Únia u nás prestane existovať tak isto, ako prestala existovať na Zakarpatskej Ukrajine“.

Po vstupnom prejave nasledovali prejavy piatich „gréckokatolíckych kňazov“ – o. Michala Knapa, Iľja Kačura, Jána Bihuna, Antona Havrilu a Andreja Tótha, ktorí kritizovali Vatikán, lebo „násilne nanútil“ nášmu národu Úniu a teraz povzbudzuje k novej vojne a na základe takých, prevažne politických vecí, vyzývali všetkých ako veriacich, tak aj gréckokatolícke duchovenstvo, prejsť do pravoslávnej cirkvi. Išlo o ľudí, ktorí v očiach gréckokatolíkov- jedni už dávnejšie, iní v poslednom čase, ale tým radikálnejšie sa skompromitovali.

Po diskusii sa uskutočnila „voľba“ návrhovej komisie, ktorá mala pripraviť a prečítať uznesenie soboru. Predsedom komisie sa stal Dr.Ivan Rohaľ-Iľkiv, členmi Michal Knap a Anton Havrila. Podujatia sa fakticky zmocnil Dr.Ivan Rohaľ-Iľkiv – najfanatickejší nepriateľ všetkého gréckokatolíckeho, ktorý mal prečítať text uznesenia a manifestu. Medzi ukončením voľby návrhovej komisie a medzi začiatkom čítania návrhov ubehlo iba niekoľko minút. Pričom predložené texty v tlačenom vydaní majú spolu 361 riadkov. To názorne poukazuje na to, že spomínané texty už boli pripravené /pravdepodobne/ ešte pred 24. aprílom, kedy sa uskutočnila porada v Ružbachoch, čiže nemôžeme tu na hovoriť o uznesení a manifeste z podujatia 28. apríla 1950.

Podujatie prerušené nebolo, preto hneď po voľbe návrhovej komisie sa uskutočnil štvrtý bod programu. Organizátori sa totiž obávali toho, že práve tí účastníci podujatia, na ktorých prítomnosti im najviac záležalo, by akúkoľvek prestávku využili a z podujatia by odišli.

Text uznesenia prečítal Dr.Ivan Rohaľ-Iľkiv v tomto znení:

„Uznesenie Soboru gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich.

Sobor gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich, ktorý sa zišiel dňa 28. apríla t.r. v Prešove a ktorý svojimi 820 delegátmi predstavuje celú gréckokatolícku cirkev v ČSR, konštatuje, že Rím z umelých príčin odtrhol sa v XI. storočí od prvopočiatočnej bratskej pravoslávnej – sobornej cirkvi, snažiac sa nanútiť svoju vôľu celej cirkvi. Cirkevná únia bola násilne nanútená našim národom v XVII. storočí rímskokatolíckym feudálnym Rakúsko-Uhorskom ako most, ktorý viedol k postupnému odnárodňovaniu a polatinšteniu nášho slovenského a ukrajinského národa. V terajších podmienkach, keď naše národy vďaka historickému víťazstvu nášho pracujúceho ľudu v slávnych februárových dňoch získali slobodu a zbavili sa vykorisťovania, bolo by nerozumným a škodlivým podporovať naďalej myšlienku únie s Vatikánom, s jedným z hlavných pilierov podpaľačov novej vojny. Za danej situácie bolo by priamo neodpustiteľnou chybou udržiavať v našich národoch vzájomnú nenávisť, odcudzenie a bratovražednú borbu, ktorú vyvolala násilne a umelo nanútená únia.

Vychodiac z týchto skutočností Sobor veriacich a duchovných gréckokatolíckej prešovskej a pridružených diecézií sa rozhodol:

Zrušiť ustanovenie Užhorodskej únie z roku 1646, poťažne 1649.
Zlikvidovať úniu, odísť od Ríma a prinavrátiť sa do lona otcovskej našej svätej pravoslávnej viery.
Opierajúc sa o slová Krista „Nech budú všetci v jednote“ t.j., že kresťania majú byť jednotní v láske a úcte k Bohu rozhodujúc o zjednotení s Ruskou svätou pravoslávnou cirkvou Sobor považuje za potrebné požiadať Jeho Svätosť Patriarchu moskovského a celého Ruska Alexeja o prijatie pod jeho cirkevnú jurisdikciu. Sobor považuje ďalej za potrebné požiadať Jeho Vysokoosvietenosť exarchu a metropolitu pražského a celého Československa Jelefterija, aby ráčil informovať o týchto rozhodnutiach Jeho Svätosť Patriarchu moskovského a celého Ruska Alexeja, vládu Československej republiky, Zbor povereníkov, ministra a povereníka pre veci cirkevné.
V súvislosti s návratom do svätej pravoslávnej cirkvi rozhodol sa Sobor poslať telegramy Jeho Svätosti Patriarchovi moskovskému a celého Ruska Alexejovi, Jeho Vysokoosvietenosti exarchovi a metropolitovi pražskému a celého Československa Jelefterijovi, prezidentovi republiky Klementovi Gottwaldovi, predsedovi SNR Karolovi Šmidkemu, ministrovi pre veci cirkevné a podpredsedovi vlády Zdenkovi Fierlingerovi a povereníkovi pre veci cirkevné Ladislavovi Holdošovi.
Sobor aklamačne a jednohlasne prijal toto uznesenie a schválil spontánnym súhlasom manifest.

Z referátu o podujatí vieme, že spolu s návrhom na uznesenie prečítal Dr.Ivan Rohaľ-Iľkiv aj návrh na manifest. V nom sa súčasne uvádza, že tento návrh bol prijatý tzv.“ obščim golosovanijem“ alebo ako sa inde hovorí – bol schválený spontánnym súhlasom.

Je len paradoxom, že v priebehu niekoľkých minút bol „vypracovaný mnohostránkový text-manifest“, ktorý slávnostne prečítal už spomínaný Dr.Ivan Rohaľ-Iľkiv, predseda návrhovej komisie.

Z manifestu vyberáme:

„Sestry a bratia, veriaci a duchovní gréckokatolíckej cirkvi v Československu! Nadišiel čas naplnenia vôle Božej a vôle ľudu. Pred stáročiami narušená jednota svätého pravoslávia sa obnovuje . Počet gréckokatolíckych veriacich na území nášho štátu, ktorí sa vracajú do lona pravoslávnej cirkvi, neustále rastie. Idúc za hlasom svojho svedomia a vyplňajúc vôľu Božiu, celé gréckokatolícke dediny sa vracajú k pravosláviu, od ktorého boli naši predkovia násilím odtrhnutí. My. oprávnení zástupcovia a predstavitelia všetkého gréckokatolíckeho ľudu v Československu, ktorí vidíme v tomto spravodlivom hnutí veriacich a duchovných vôľu Božiu, zišli sme sa dnes vo vedomí plnej zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi…, …aby sme v súlade s Božou vôľou a Božou pomocou osvetlili cestu všetkým našim spolubratom k návratu do lona pravoslávnej cirkvi…

Komu slúžila „Únia?“

„Únia“, ako vieme z histórie, bola uzavretá medzi Rímom a zradným podplateným mukačevským biskupom Tarasovičom tajne, bez vedomia pravoslávneho ľudu a veľkej väčšiny duchovenstva. Veriaci pravoslávny ľud vo svätom a spravodlivom hneve Tarasoviča vyhnal a s „Úniou“ sa nezmieril…

….Pravoslávna cirkev si zachovala apoštolskú čistotu viery Kristovej až dodnes, zatiaľ čo rímska cirkev stala sa nástrojom v rukách Ríma a pápeža, spriahnutého s nepriateľmi všetkého pracujúceho ľudu a opravdivých kresťanov, s diablami, ktorí vyvolali aj poslednú svetovú vojnu a chystajú sa na vojnu ďalšiu.

Prečo opúšťame „Úniu“ ?

Opúšťame „Úniu“ a vraciame sa do svätého pravoslávia, lebo ono je našou pôvodnou a jedinou pravou matkou-cirkvou, ktorej charakter odpovedá skutočnej kresťanskej morálke, a ktorá je schopná viesť veriaci ľud do šťastnej budúcnosti…

Opúšťame „Úniu“ preto, lebo Vatikán je ten, ktorý rozdeľuje svet na východ a západ. Jemu sú bližšie západné štáty… a ich svetské bohatstvo, ako národy slovanské, ktoré po dlhom utrpení aj proti nepriazni Ríma sa dopracovali vlastnými silami konečne slobodného života…

…Nadišla dejinná chvíľa návratu! Ďakujeme Bohu, že po stáročných blúdeniach vrátili sme sa späť k viere našich predkov – do slávnej svätej pravoslávnej cirkvi!.

V závere zasadnutia sa „Sobor“ obrátil na všetkých gréckokatolíkov, aby sa vrátili k viere svojich predkov, do svätého pravoslávia.

Následne po skončení kongresu odobrala sa delegácia do sídla gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča. Žiadali ho, aby im on „na prianie národa“ odovzdal kľúče od katedrály. Keď to biskup Gojdič rázne odmietol, ihneď ho zatkli s udaním dôvodu, že sa spreneveril „vôli ľudu“. Týmto aktom i v prešovskej eparchii únia prestala existovať.

Delegácia nato odišla k pravoslávnemu biskupovi Alexejovi a vyzvala ho, aby prevzal do svojej správy katedrálu, ktorú medzitým násilne otvorili. Pražský metropolita Jelefterij, ktorý sa „náhodou“ nachádzal v ten deň v Prešove, prišiel tiež, aby pozdravil „svojich nových“ veriacich.

Na znak „víťazstva“ potom obidvaja biskupi odslúžili v katedrále ďakovný moleben.

Pravoslávny arcibiskup Jelefterij hneď posiela patriarchovi Alexejovi do Moskvy telegram, v ktorom ho prosí podľa želania „Soboru“, aby ich prijal do lona pravoslávnej cirkvi, a zároveň československú vládu v Prahe upovedomuje o uznesení Prešovského soboru a prosí ju, aby úradne potvrdila likvidáciu Únie.

Moskovský patriarcha Alexej odpovedal neskôr nato telegramom zo dňa 3. 6. 1950, v ktorom píše: „Obdŕžal som Váš telegram pri príležitosti pripojenia gréckokatolíkov ku pravoslávnej cirkvi. Radujem sa spolu s Vami a všetkým novým dietkam Našej Svätej Pravoslávnej cirkvi udeľujem Božie požehnanie“

Biskupa Pavla Gojdiča, ako už bolo spomínané, zatkli v ten istý deň a jeho pomocného biskupa Vasiľa Hopku o niekoľko dní neskôr. Ostatní gréckokatolícki kňazi boli postavení pred alternatívu, buď pravoslávie, alebo strata všetkého. Drvivá väčšina sa rozhodla pre to druhé. Iba 30 kňazov z 320 podpísalo pravoslávie.

Ostatní kňazi museli potom aj s rodinami opustiť fary. Asi 120 kňazov uväznili, ostatných sústredili do pracovného tábora v Hlohovci a iných zase poslali na české pohraničie. Asi dvadsiati sa skrývali a niektorí odišli do civilného zamestnania, potajomky však v súkromných domoch odbavovali bohoslužby.

Bezprostredne po ukončení soboru začali pravoslávni preberať gréckokatolícke kostoly, fary a všetok cirkevný majetok. Štátne a stranícke orgány, najmä Bezpečnosť im v tom pomáhali.

Vincent Tatranský o likvidácii gréckokatolíckej cirkvi píše nasledovne: „Stala sa udalosť, ktorá nemá páru v dejinách Európy a celého sveta. Ateistická vláda zrušila svojvoľne gréckokatolícku cirkev na Slovensku… Urobili to bez opýtania sa ľudu. Vyše 300 000 vyznávačov gréckokatolíckej cirkvi, zjednotenej s Rímom a poslušnej pápežovi, urobili pravoslávnymi a podrobili ich pod právomoc moskovského patriarchu. Gréckokatolíckych kňazov, verných Rímu a Cirkvi, vyhnali z fár, porozvážali po českom pohraničí, kde ako pastieri, manuálni robotníci vo fabrikách, na štátnych majetkoch žili v prostredí, ktoré s nimi väčšinou necítilo“.

Samozrejme, že v režime, ktorý oficiálne pred svetom prehlasoval slobodu náboženstva, sa podobný protináboženský krok musel patrične ideologicky upraviť a prezentovať, aby sa mu dalo zdanie legitimity. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi sa ospravedlnila vymyslenou túžbou ľudových más priľnúť k cirkvi, ktorá reprezentuje bratské Rusko s prianím odpútať sa od „Vatikánu a západných imperialistov“. Vyvrcholením likvidačnej komisie bol proces zinscenovaný proti trom biskupom: Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi a Pavlovi Gojdičovi.

Odolnosť gréckokatolíckej cirkvi a jej obete sú v každom prípade pozoruhodné, najmä hrdinský postoj jej „pomeršoho jepiskopa“ Pavla Gojdiča, ktorý tak nekompromisne bránil svojich veriacich, že radšej podstúpil fyzické príkoria a násilie, z ktorých ho vyslobodila iba mučenícka smrť, ale zostal verným synom svojej gréckokatolíckej cirkvi.

Gréckokatolícka cirkev bola nútená v roku 1950 zmeniť formu svojej existencie, zmenila sa na katakombálnu, čiže navonok mlčiacu cirkev, ktorú režim, hlavne štátna bezpečnosť, nazývali podzemná cirkev.

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someonePrint this page